S Veronikou o hudobnom svete a o prepájaní ľudí v ňom

Na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne študuje mladá trenčianska skladateľka Veronika Kostková hudobný manažment. Popri vlastnej tvorbe sa venuje kultúre najmä z produkčnej strany. Skúsenosti má z viacerých festivalov a s hudobníkom Chrisom Ellysom (vlastným menom Christianom Forgáčom) vytvorili projekt ROZHRANIE acoustic sessions, ktorý umožňuje talentovaným sólovým umelcom či menším akustickým zoskupeniam prezentovať sa v nezvyčajných priestoroch.

Stretávame sa, Veronika, krátko po tom, ako si sa vrátila z Anglicka, kde si strávila štyri týždne na letnej škole. Čo si sa učila a aké to bolo?

V mojom odbore počas bakalárskeho štúdia nemám v programe Erasmus veľa príležitostí, a tak som pri hľadaní natrafila na University of Leeds. Je to jedna zo sto najlepších univerzít na svete a ponúka ľuďom z celého sveta kurzy naprieč rôznorodými odbormi. Povedala som si, že to skúsim, a vyšlo to. Absolvovala som za mesiac dva kurzy – Essentials of Music Business a British Popular Music in the North of England. Prvý rámcoval témy, ktoré študujem aj na JAMU, a druhý bol viac zameraný na umeleckú analýzu hudobnej sféry.

Čo v sebe zahŕňa pojem hudobný biznis? Ja si predstavím hudobného manažéra, ktorý pomáha nejakému umelcovi alebo umelkyni, alebo niekoho, kto organizuje hudobné podujatia alebo vedie hudobný priestor…

Všetko toto a ešte viac. Zahŕňa to i orchestre, vydavateľstvá, nahrávacie štúdiá, ochranné zväzy autorské, hudobný export, kompletné zastupovanie umelcov a inštitúcií a omnoho viac. Predstavuje to široké spektrum rôznych aktivít. Je na človeku samotnom, ktorým smerom a v ktorom žánri pôjde, lebo náplň práce sa následne môže dosť líšiť. V poslednom čase radšej hovorím, že je to manažment ako každý iný, len je zameraný na hudobný svet. Funguje v ňom veľa rôznych ekonomických aspektov a mňa teší ich hlbšie vnímať a skúmať. Na letnej škole som však bola jediná, ktorá hudobný biznis špecificky študuje aj na domácej univerzite, nie je to až taký rozšírený študijný odbor.

Veronika Kostková

O čom bol druhý kurz zameraný na britskú populárnu hudbu? O jej tvorení?

To ani nie. Pravdupovediac, sama som nevedela, čo očakávať. Na prvej lekcii som bola zaskočená, či to nebude príliš historické, ale bolo to interaktívne a extrémne ma to bavilo. Za dva týždne sme videli asi tridsať klipov a rozhovorov známych aj menej známych umelcov, kapiel aj interpretov a diskutovali sme o rôznych aspektoch toho, ako ich tvorba ovplyvnila dobu, v ktorej pôsobili, ale aj o tom, ako ňou boli ovplyvnení oni sami. Lektor bol skvelý človek. Jeden deň sme napríklad išli na koncerty a na druhý deň sme ich analyzovali. V skupine nás bolo dvanásť a bolo to naozaj príjemné.

Spolužiaci a spolužiačky boli najmä z Anglicka či z celého sveta?

Z celého sveta – od Severnej Ameriky, Mexika, Austrálie, Indie, Južnej Afriky až po Japonsko. Niektorí prišli len na dva týždne, na jeden kurz, ale asi osemdesiat z nás tam bolo celé štyri týždne, takže sme boli spolu 28 dní od rána do večera. Bola to najväčšia diverzita, akú som kedy zažila, a zo začiatku som mala pred tým rešpekt. Doteraz som na študijných pobytoch stretávala prevažne ľudí z Európy, tu to však bolo čosi iné, no intenzívne a pozitívne. S niektorými sa určite ešte stretnem. Svet sa mi zdá o niečo menší ako predtým.

Usmievajúca sa Veronika počas rozhovoru s Ivanom

Vidíš svoju vlastnú budúcnosť inak ako pred letom?

Mala som priestor na rozmýšľanie o tom, čo chcem v živote robiť, kam sa chcem posunúť. Nemám odpoveď, ale uvedomila som si, že teraz je dobrý čas ísť, spoznávať a asi aj spomaliť. Zistila som, že by som chcela vycestovať aj mimo Európy a že by som možno chcela ísť aj na dlhšie.

Máš za sebou dva roky v Brne. Pamätáš sa ešte, ako si si vyberala vysokú školu?

Na strednej škole som dlho ani nevedela, že hudobný manažment sa dá študovať. Moje záujmy prešli všelijakými štádiami vývoja. Najprv som chcela ísť študovať biomatematiku, potom žurnalistiku, právo, neskôr medzinárodné vzťahy. Až v maturitnom ročníku, keď som bola presvedčená, že idem robiť ekonomiku, som si uvedomila, koľko voľného času dobrovoľne a rada venujem aktivitám spojeným s hudbou. Až krátko pred podávaním prihlášok sa ma niekto spýtal, či nechcem ísť študovať hudobný manažment. Myslím, že to bola Laura Bilíková. Hoci som v tom čase organizovala festival Gympelrock a snažila sa o týchto témach učiť čo najviac aj na rôznych iných podujatiach, až vtedy som zistila, že v Brne sa to dá študovať. Tak som si povedala: skúsim to. Čím viac som sa do toho zahlbovala, zisťovala som, že to je naozaj to, čo chcem. Prijímačky boli trojkolové, mali sme testy, rozhovory, psychológovia zisťovali, ako reagujeme na rôzne situácie, museli sme vedieť prepnúť aj do angličtiny. Vedela som, že konkurencia je veľká, ale podarilo sa, som tam, dostala som sa medzi siedmich prijatých.  

Zdá sa, že si šťastná. Bolo to teda správne rozhodnutie?

Určite. Som na kvalitnej škole s dobrým menom a úplne nečakane sa spojilo všetko, čo som chcela študovať. Mala som už účtovníctvo, ekonomické predmety, projektový manažment, teraz máme právo, médiá, budeme mať marketing. Je to časovo dosť náročné, ale baví ma to.

Veronika gestikuluje rukami počas rozhovoru

Dobrovoľnícky aj pracovne si sa zapojila do mnohých projektov a festivalov, teraz ťa čaká posledný bakalársky rok. Vieš už, čo ďalej? Magisterské štúdium?

Asi áno. Ešte stále ma baví skúšať nové veci a som rada, že naša škola mi otvára rôzne dvere a zoznamujem sa lepšie napríklad aj s klasickou hudbou a jazzom. Ako vieš, veľmi ma bavia festivaly, prešla som ich za posledné roky dosť. Začalo to Gympelrockom, potom som ako dobrovoľníčka či neskôr pracovne robila na festivaloch Sharpe, Atmosféra, Hviezdne noci, Frequency, posledne som bola v Prahe na United Islands. Niekde som koordinovala dianie na stejdži, inde som mala na starosti skôr veci v pozadí. Možno sa nakoniec budem venovať opere alebo klasickej hudbe, ktovie? Hoci som študovala osem rokov klasickú gitaru a violončelo, neťahalo ma to tým smerom. Až teraz, keď sme počas druhého ročníka mali ako povinnú súčasť štúdia prípravu opery, zistila som, že je to tiež niečím čarovné a zaujímavé. Ako študenti manažmentu sme zastrešovali spoluprácu asi stodvadsiatich študentov rôznych profesií – orchestrálnych hráčov, spevákov, dirigentov, scénografov, režisérov a všelikoho ďalšieho. Úplne iná skúsenosť ako hudobný festival, ale takisto veľmi pekná. Minulý rok som dokonca začala spolupracovať s jedným operným súborom v Olomouci. Trenčín a Brno majú našťastie dobrú polohu, a ak treba, dá sa cestovať do Bratislavy, Prahy aj Olomouca.

Sama si skladateľka, autorka, hudobníčka, si tvorivý človek. Je aj organizovanie kreatívne?

Som rada súčasťou akéhokoľvek tvorivého procesu. Ak vidím, že ľudia pracujú, vymýšľajú nejaké nové veci, mám obrovskú radosť. Z toho získavam energiu aj ja. Úplne najväčšiu hodnotu pre mňa má to, keď vidím, že práca a výsledok majú hodnotu aj pre iných.

Kde sa začal tvoj vzťah k hudbe?

Kde sa začal? Nikto v našej rodine nie je hudobník, čo je vtipné, keďže moje štúdium, celý môj pracovný aj voľný čas sú späté s hudbou. Odmalička si však pamätám, že čokoľvek sa dialo, kamkoľvek moja mama šla, počúvala hudbu. Akoby som si navykla, že hudba je súčasťou všetkého. Keď som mala dvanásť, prišla som s myšlienkou, že sa chcem učiť hrať na gitare, a obidvaja rodičia ma v tom podporovali. Neskôr som hrávala v gitarovom súbore na ZUŠ so Žofkou, Lujzou, Maťkou a Klárou. Takmer všetci moji blízki kamaráti a kamarátky majú nejaké prepojenie s hudbou. Potvrdilo sa nám to s Verčou a Pavlínkou, s ktorými sme aj aktívnejšie spolu fungovali. Vzájomne sa podporujeme a pomáhame si. Vnímam ako veľké šťastie, že mám okolo seba veľa úprimne dobrých ľudí.

Veronika sedí na schodoch a hrá na gitare

Keď počujem o Veronike Jarábkovej a Pavlíne Gunárovej, napadlo mi vaše hudobné zoskupenie VROSE, žánrovo sa vyvíjajúce na vlnách indie folku. Povedz nám, prosím, o vás troch viac.

Odkedy som začala hrať na gitare, tak sme s Verčou a Pavlínkou hrávali spolu. No nie v trojici. Ak som hrala na gitare, Verča spievala a niekedy aj hrala na klavíri. A to isté som mala s Pavlou. Obe sú veľmi dobré speváčky. Pred dvoma rokmi počas pandémie sme si uvedomili, že príležitosť byť spolu v tom istom meste a mať čas sa už nemusí zopakovať, a začali sme sa niekoľkokrát do týždňa stretávať. Páčia sa nám podobné veci, začali sme tvoriť coververzie, ale išli sme na to trochu zložito. Začali sme robiť dlhé, štvorminútové koncepty videí, ktorým sme venovali dosť času a postupne ich začali pridávať. Myslím, že sme mohli ísť aj len cez kratšie veci a postovať ich aktívnejšie. Pripravili sme v tom čase aj takmer hodinový koncert. Ten sme, napriek tomu, že to bolo už trikrát niekde dohodnuté, neodohrali, lebo to vždy pre pandémiu či iné veci padlo. Sme dobré kamarátky a stále nás to baví, len študujeme v iných mestách a máme menej času, ktorý by sme mohli tráviť spolu.

Pred pár mesiacmi si zverejnila svoju druhú skladbu Falling Trees. Priviedlo ťa k spievaniu to, že píšeš vlastné veci?

Áno. Najprv ich spievala Pavla, ale uvedomila som si, že nemôžem chcieť od niekoho, aby spieval niečo, čo mu neviem zaspievať sama. Ak človek vloží do pesničky emóciu, nevie často len tak slovami niekomu druhému vysvetliť, čo chce. Začala som sa učiť a skúšam spievať, hoci som k tomu nikdy predtým neinklinovala. Nahraté mám zatiaľ dve skladby, ale mám ich pripravených už sedem či osem a možno si na jeseň nájdem čas, aby som aspoň nejaké z nich nahrala a zverejnila. Aj keď sa to nezdá, ten proces k vydaniu je dosť zdĺhavý a prácny.

Znamená to, že uvidíme album?

Ťažko povedať, je to otvorené. Nahrať skladby a dať ich von chcem najmä preto, lebo inak ich budem asi donekonečna prerábať. Tvorenie ma baví, je v tom niečo iné. Ak píšem, píšem vtedy, keď ma niečo ťaží a potrebujem to dostať von. Mnoho ľudí mi vraví, že moje skladby sú veľmi melancholické a smutné v porovnaní s tým, ako ma poznajú. Skladanie piesní, ktoré navyše nie sú veselé, je totiž odhaľujúce. V bežnom živote si pustíš ľudí tak blízko, ako uznáš za vhodné a dokým sa cítiš komfortne. Nie s každým sa bavíš o svojich nie najlepších stavoch či myšlienkach. V hudbe, ak chceš byť úprimný, musíš ukázať všetko všetkým a ešte sa ťa ľudia na to pýtajú. Neviem sa s tým zatiaľ zmieriť. Som nateraz spokojná a vďačná, že si postupne tvorím základné sebavedomie na vystupovanie pred ľuďmi pri hraní vlastnej tvorby. Uvidíme, čo prinesie čas.  

Veronika s Ivanom počas rozhovoru, pohľad zhora

Máš za sebou tri roky organizovania študentského festivalu Gympelrock a tri vydania obľúbených podujatí ROZHRANIE acoustic sessions. Sú to významné skúsenosti?

Rozhodne. Gympelrock je možno ešte významnejší, lebo odtiaľ mám všetky základy týkajúce sa organizácie podujatí, zháňania financií a podobne. Naučila som sa fungovať v štýle: nemáme to z čoho robiť, ako to teda spravíme? Ten postoj mi dodnes pomáha v mnohých aktivitách – tak to bolo aj pri tej letnej škole. Rozhranie bolo spontánnym nápadom. Poznáš to, dobrovoľnícka činnosť, ktorej venuješ stovky hodín, a na konci dňa si rád, ak prídeš na nulu. Pre mňa má však extrémnu hodnotu. Keď bolo pred dvoma rokmi prvé Rozhranie v Refektári piaristov, prvýkrát som zažila čosi neskutočné. Zahľadela som sa z pódia do miestnosti a v nej boli všelijakí ľudia, odlišní vekom, skúsenosťami, profesiami, a mnohí rôznymi spôsobmi ovplyvnili môj život. Boli si zrazu na chvíľu blízki. Ja som sa na nich pozerala a uvedomila som si, aké to je hodnotné.

Inak by sa ti veru nepodarilo, aby sa stretli…

Asi nie. Mňa extrémne teší spájať ľudí. Mám medzi kamarátmi veľa silných individualít, ale baví ma ich prepájať. Spájanie je jednou z hlavných hodnôt aj našich podujatí. Rozhranie je komorné a viacerí mi hovoria, aby sme ho urobili s väčšími kontúrami, ako nejaký festival, a ja stále vravím, že nechcem viac ako sto ľudí. Robím na festivaloch, kde sú stovky, tisícky ľudí, ale to má totálne inú atmosféru.

Náš rozhovor pripravujeme v Centre pre rodinu, kde sa v máji uskutočnilo tretie vydanie Rozhrania. Užívaš si, že pri dramaturgii môžeš uplatniť svoj hudobný vkus?

Jasné. S Chrisom sa ľahko zhodneme, čo sa týka hudby a ľudí, ktorí sú nám blízki. V máji tu boli napríklad Robert Pospiš a Martin Sillay, ktorých som chcela počuť naživo, lebo mám rada ich hudbu, a veľmi mi na tom záležalo. Mám radosť, že môžem pozvať kamarátov, o ktorých viem, že v živote nevystupovali, ale poznám ich tvorbu a viem, že je dobrá. Tak napríklad prišiel Filip Diviak a aj pre Veroniku Jarábkovú to bol prvý koncert. Vidím zmysel v tom, že pripravíme divákom zaujímavý zážitok a umožníme im spoznať tvorbu, ktorú považujem za kvalitnú, navyše od ľudí, ktorí sú osobnostne skvelí.

Veronika pri kamennom múriku s gitarou v ruke

Ktoré skúsenosti mimo tých spojených s hudbou považuješ za formujúce? 

Dobrá otázka. Veľký vplyv na mňa malo to, že som počas gymnázia skúsila veľa rôznych aktivít – písala som do časopisu Veget, organizovala Gympelrock, začala som chodiť na podujatia k vám do Voices, skoro každý týždeň som bola na niečom, už ani neviem, ako som to stíhala. Bolo toho veľa dobrovoľníckeho a bolo to rôzne. Od modelového európskeho parlamentu cez rockový festival až po dobrovoľníctvo na nejakom hippie stretnutí. Osobne a dôverne som spoznávala odlišné subkultúry – ľudí, z ktorých každý sa na svet pozerá úplne inak. Na každého som sa snažila nechať si otvorený pohľad, nemusela som súhlasiť, chcela som len pochopiť a nesúdiť. Doteraz mi vyhovuje, keď sa obklopujem rôznymi projektmi – rock, džez, klasická opera, niečo komorné, ale pokojne aj národné divadlo. Obohacuje ma to. Diverzita ma baví a myslím, že tento fakt ovplyvňuje to, ako sa pozerám na veci, ako sa rozhodujem a ako žijem.

Ďakujem.

S Veronikou Kostkovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Voices, n.o.
Gen. Viesta 6
911 01 Trenčín
IBAN: SK65 0200 0000 0024 1744 6357
IČO: 37925156
DIČ: 2022545327
Zásady ochrany osobných údajovZásady používania súborov cookie
Rozhovory Choices pripravujeme vďaka Nadačnému fondu Telekom pri Nadácii Pontis už od roku 2013. Nájdeš nás na: