Zuzka, vystupovala si už v detstve často pred publikom?
Áno. Bola som veľmi všestranná, no nedarilo sa mi byť najlepšou. Niektoré moje spolužiačky chodili na spevácke súťaže, iné na recitačné, tanečné a neviem ešte aké súťaže, ale každá chodila zväčša na jednu, ja na všetky. Vždy som bola druhá alebo tretia, čo je síce výborné, ale mňa škrelo, že som nikdy nebola prvá. Chodila som do zušky na klavír, lebo podľa slov mojej babky patrí k dobrej výchove každého človeka ovládať nejaký hudobný nástroj. Ani tam som nebola najlepšia. Po skončení základnej školy som chcela ísť na konzervatórium, napokon som ostala v Trenčíne na Obchodnej akadémii Milana Hodžu. Neskôr bola pre mňa prirodzenou voľbou Vysoká škola múzických umení v Bratislave.
Vyštudovala si filmovú a televíznu vedu a umenie. Aké boli tvoje prvé pracovné skúsenosti?
Chcela som sa venovať filmu. Písať o ňom, rozmýšľať o ňom, tvoriť ho. Asi mesiac po promóciách som získala miesto, nastúpila som do Štúdia Koliba, neskôr som si založila živnosť a začala som pracovať pre americké a talianske filmové produkcie. Mala som česť spolupracovať s Raffaellou de Laurentiis, dcérou Dina de Laurentiis, jedného z najznámejších hollywoodskych producentov. Časom, žiaľ, ceny za nájmy priestorov na nakrúcanie rástli a pre nich bolo výhodnejšie presťahovať sa do Bulharska a Rumunska. Nastalo ťažké obdobie pre slovenský film. Moji kolegovia sa rozhodli pre jednu z dvoch ciest. Niektorí odišli do Prahy, iní ostali v Bratislave a hľadali uplatnenie cez reklamné agentúry. Ja som sa rozhodla vrátiť do rodného mesta. Dostala som ponuku od Televízie Trenčín a zakrátko som rozbiehala aj noviny Info Trenčín. V tom čase boli pomerne rozsiahle a vychádzali každé dva týždne.
Aké miesto v tvojom živote malo a má herectvo?
Keď som robila filmy, tak som nebola herečkou, ale… Ako by som to povedala? Už od strednej som stále niekde hrala. Lákalo ma štúdium filmového herectva, lenže na Slovensku to nešlo. Popri štúdiu som hrala vo viacerých študentských filmoch, boli to však len menšie, komparzové postavy. Myslela som, že tá cesta je zarúbaná, a ani som nad ňou neuvažovala. Keď som sa rozhodla založiť divadlo, prirodzene to prišlo. Nevedela som si zrazu predstaviť, že by som nehrala. Nešlo to iba vtedy, ak som bola zároveň autorkou, režisérkou, scénografkou aj producentkou. Ak sa chcem na hereckú postavu dobre pripraviť, vyžaduje si to čas a už by som to nezvládla. Som poctivec. Aj keď ma oslovila vtedajšia riaditeľka základnej umeleckej školy, aby som učila dramatický odbor, rozhodla som sa doplniť si vedomosti. Vieš, to je tak, divadlo a hranie ma vždy dobehli, hoci som pred nimi utekala. Už na filmovej a televíznej fakulte som v spolupráci s divadelnou fakultou robila diplomovku o filmovom herectve. Veľmi mi vtedy pomohla jedna z najlepších teoretičiek herectva na Slovensku, pani Zuzana Bakošová-Hlavenková. Keď som sa neskôr rozhodla, že sama pôjdem učiť, tak som už po vysokej škole, pred svojou tridsiatkou, nastúpila na konzervatórium.
Kto ti pomohol rozvíjať tvoje plány? Od koho si sa najviac učila?
Mala som šťastie na učiteľov. Rada spomínam najmä na pani Argalášovú zo základnej školy či na svoju stredoškolskú slovenčinárku, pani profesorku Solárovú. Bola osobnou kamarátkou pani Milky Vášáryovej a v dobrom na mňa tlačila, že musím chodiť do divadla, že si musím dať pred prijímačkami urobiť dobré fotky, že určité veci nesmiem podceniť. Na vysokej škole na mňa popri pani Zuzane Bakošovej-Hlavenkovej najviac zapôsobili Martin Šmatlák a Martin Ciel. Boli to famózni pedagógovia z katedry filmovej vedy. Bola som hyperaktívnou študentkou. Vtedy nebolo potrebné mať predmet zapísaný v indexe a mohol si ísť na prednášky. Zažila som tak prednášky pánov Stana Párnického, Igora Ciela, Ľubomíra Fifika na katedre réžie. V mojom ročníku sa filmová réžia neotvárala, tak som chodievala na prednášky starších spolužiakov z vyšších ročníkov. Keď dostali nejaké zadanie, občas sa naň vykašľali, no dajako sa vždy z toho vykrútili. Ja som si však vždy všetko vypracovala. Skrátka, poctivec.
Bol v tom paradox, lebo na strednej škole som bola nevyrovnanou študentkou. Mala som na vysvedčení jednu dvojku, jednu trojku, jednu štvorku a ďalej samé jednotky. V prvom ročníku na vysokej som sa cítila hlúpo. Chýbal mi gymnaziálny základ z filozofie, psychológie, umenia a podobných predmetov. Tri roky som strávila v knižniciach a archívoch. Mali sme nad sebou Damoklov meč. Kto neurobil bakalársku prácu na jednotku a nemal celkový priemer do 1,2, nemohol ísť na magisterské štúdium. Študovala som, nikdy som nezľavila a zastavila som sa až so záverečným diplomom v ruke. Povzbudilo ma, keď sa raz pán Martin Ciel vyjadril, že Moravčíková má najlepší štýl písania zo všetkých spolužiakov. Potrebovala som to počuť, lebo moje sebavedomie bolo nízke. Nakoniec sme postúpili dvaja, génius Brázda a snaživec Moravčíková. Môj spolužiak Marián Brázda vedel hlboko preniknúť do vecí a pomenovať ich tak, že ja som len ticho sedela a hovorila som si, že to v živote nedokážem. Išiel do filmového ústavu, skutočne robil filmovú vedu a ja som išla do praxe.
Si aktívna, robíš mnoho rôznych vecí. Nemala si niekedy pocit, že je ich priveľa a bolo by lepšie zamerať sa na jednu?
Presne viem, kam mieriš. Keby som bola vo veľkom meste, kde sa môžem špecializovať a mám príležitosti, tak by som pokračovala v oblasti filmu alebo televízie. Lenže tu také možnosti nie sú. Neuživím sa len ako divadelníčka či ako pedagogička. Navyše, potrebujem kontakt s praxou, tak beriem, čo život prináša. Áno, mám občas pocit, že mám toho veľa, a som vďačná za pomoc, ale ja pri jednej práci oddychujem od druhej. Ak som osem hodín v škole, tak sa teším na štyri hodiny v divadle. Víkendy, štátne sviatky a väčšia časť prázdnin patria opäť divadlu. Všetko sú to moje záľuby. Niekto trávi väčšinu voľna na záhradke, chodí na rybačku, na jogu, do fitka či na pravidelnú turistiku, ja nič z toho nemám. Som len v divadle, v škole alebo s rodinou. Divadlo, škola a rodina sú môj život.
Mestské divadlo Trenčín vzniklo v roku 2001 ako Trenčianske hradné divadlo. Založila si ho spolu s Milošom Slemenským. Čo bolo vašou ambíciou?
Ambícia je stále rovnaká. Ak niečo z nejakého dôvodu neurobí štát alebo samospráva, tam prichádza občianska spoločnosť. Po návrate som intenzívne vnímala, že tu nie je divadlo, že sme jediné krajské mesto bez neho. So Slemom (Milošom Slemenským) sme sa stretli v Bratislave pri nakrúcaní amerického filmu Uprising o povstaní varšavského geta počas druhej svetovej vojny. Kaskadéri, chalani z trenčianskej skupiny historického šermu Wagus podľa ešpézetky spoznali, že som Trenčianka. Slemo sa dal so mnou do reči a postupne sme sa dohodli. Bol z kvalitného ochotníckeho divadla, ktoré vyhrávalo v 70. rokoch československé prehliadky. Povzbudil ma kamarát Dušan Cinkota a po praktickej stránke nám pomohli Matúš Pošvanc a Michal Baláž, ktorých som stretla ešte v rámci Trenčianskeho neformálneho združenia. S Matúšom sme kamaráti od detstva a Michal dokonca robil prvé roky účtovníctvo pre divadlo.
Chcem však na rovinu povedať, že som nikdy nechcela robiť ochotnícke divadlo. Vždy som chcela robiť profesionálne divadlo. Po prvej premiére Jááánošíííka som v máji 2001 trochu drzo povedala, že chcem, aby to bola do troch rokov poloprofesionálna a do piatich profesionálna scéna. Rátala som s podporou samosprávy, ktorá by umožnila ľuďom s profesionálnymi skúsenosťami naplno vojsť do divadla. To sa neudialo a my sme pracovali v prvých rokoch zadarmo. Našťastie nás podporovala Trenčianska nadácia a od nej sme mali zdroje nevyhnutné na materiál a základnú propagáciu. Neskôr sme mali sporadickú podporu, na ktorú sa nedalo spoliehať, a zlepšilo sa to až dva roky po zmene názvu na Mestské divadlo Trenčín, v roku 2015. Nový názov prvýkrát nahlas vyslovila Lucia Souhradová, naša členka, a ja som bola za to vďačná, lebo sa mi páčil. Nám sa páčil aj pôvodný, chceli sme sa len užšie prepojiť s myšlienkou, že naše divadlo pôsobí v Trenčíne a zameriava sa predovšetkým na potreby a kultúrny život ľudí tu a v blízkom okolí.
S divadlom ste v dvadsiatej sezóne. Na čo z vašich úspechov si najviac pyšná?
Že sa z nás stala nezávislá profesionálna scéna. Trvalo to nakoniec štrnásť rokov, ale podarilo sa to. V divadelnej komunite máme dobré meno. Dôkazom toho sú účinkovania renomovaných hercov a herečiek v našom divadle. Znamená to, že je im s nami dobre a majú pocit, že to, čo spolu robíme, má zmysel. Mám radosť, že rastú počty našich divákov.
Hovorili sme o učiteľoch. Sama si pedagogičkou a určite sleduješ, ako sa darí tým, ktorí s vami začínali. V divadle hral a neskôr režíroval Matúš Bachynec.
Áno. Matúš začal v našom divadle ako herec, no jeho talent mal širší záber. Dostal príležitosť režírovať, lebo prišiel s jasnou koncepciou a naplnil ju. Myslím, že skúsenosti z divadla mu pomohli dostať sa na réžiu, a je pre mňa úžasné sledovať jeho dráhu. Je nekompromisným umelcom, ktorý trvá na hodnotách a nerobí prvoplánové divácky ľúbivé hry. Jeho veci možno nebudú šlágrami, majú hlbší zmysel a to je dobre. Prajem mu príležitosti tvoriť v priestoroch a so zázemím podporných profesií, ako majú Slovenské národné divadlo či Divadlo Jána Palárika v Trnave. My mu niečo také, žiaľ, aktuálne nevieme ponúknuť.
Sú aj ďalší. Napríklad Katka Jánošíková, teraz už Rajčanová, hovorkyňa mesta Bratislava, vyšla z nášho divadla. Hrala hlavnú rolu v muzikáli Jednotkári aj Nastenku v Mrázikovi. Získala tu cenné skúsenosti. A nielen ona. Pre mňa sú divadlo a zuška spojené nádoby. Na všetko, čím budeš, sa pripravuješ už od detstva. U nás na Súkromnej ZUŠ Trenčín na Novomeského ulici dostávajú deti toľko, koľko si chcú a vládzu vziať, a všetko si môžu vyskúšať v divadle. Kombinácia školy a divadla funguje výborne.
Ako stredoškoláčka s nami začínala aj Michaela Gallová. Kedysi bola mojou žiačkou a dnes je mojou kolegyňou na produkcii. Robí aj dramaturgiu, vďaka čomu ja môžem zobrať náročnejšie postavy a ustáť ich. Prevzala v divadle polovicu povinností – ona má všetko organizačné plánovanie a ja ekonomické a právne záležitosti. Mišku mám veľmi rada, máme rovnaké hodnoty, dôverujem jej a beriem ju doslova ako svoju mladšiu sestru. Aj som jej povedala, Miška, ja už bez teba do žiadneho projektu nejdem.
Páči sa mi, ako mladí získavajú u vás dobrý základ pre život.
To je poslaním nášho literárno-dramatického odboru. Medziľudské vzťahy, sociálne väzby, to je najdôležitejšie. Ak sa nezladíš s tímom, ideš z kola von. To je niečo, čo budú potrebovať. Vedieť predstúpiť pred druhých, povedať svoje, snažiť sa to presadiť, navzájom sa rešpektovať a pochopiť rozdelenie práce. Ty si viac scénograf, ty herec, ty si skôr toto a ty tamto, poďme teraz spolu tvoriť spoločné dielo, každý pridá to svoje. Komunikácia a práca v tíme sú vítané a dôležité pre každého, pre budúcich pedagógov, politikov, právnikov.
Mne sa na dramaťáku pozdáva ešte šírka spektra aktivít, ktoré s deckami máme. V čase korony robíme rozhlasové hry, pripravujeme videofilmy, ktoré natočíme neskôr, keď sa situácia uvoľní. Učíme sa dávať príbehom hlavu a pätu, vystavať dramatický oblúk, prekvapiť ľudí obratom, udržať napätie, pripraviť pointu. Aj to sa hodí v každej profesii.
Myslím, že každý, kto nedá mladým príležitosť realizovať sa, v divadle skončí. Oni majú chuť a entuziazmus. Áno, robia aj chyby, všeličo si ešte neuvedomujú a občas sú drzí. Niekedy sa pozastavíme nad tým, ak nám predostrú niečo ako objav, pričom my v strednom veku to dávno vieme. Rešpektujem ich však rovnako ako starších a skúsenejších. Pestrosť je potrebná a generačná spolupráca je obohacujúca.
Využiješ vo svojej práci aj niečo z obchodnej akadémie?
Bez nej by som nemohla viesť divadlo. Ktosi tam hore zariadil, že ma nedali hneď na konzervatórium. Bola by som niekde inde a ktovie, či spokojná. Máme síce pána účtovníka, ktorý to dvakrát za rok dá dohromady a skontroluje, ale priebežne robím sama všetky podklady a finančné analýzy. Ak by som to nevedela, asi by sme dávno skrachovali. Na strednej som sa so štatistikou, účtovníctvom a matematikou poriadne trápila, mala som pocit, že im vôbec nerozumiem. Napriek môjmu vnútornému odporu mi dali moji skvelí profesori dobrý základ. Keď som zmaturovala a bola prijatá na vysokú, zobrala som všetky svoje poznámky z ekonomických predmetov a šľahla som ich do kontajnera. Bola som presvedčená, že to v živote nebudem potrebovať. A aká je pravda? Od vzniku divadla robím štatistiky a účtovníctvo. Ako sa to hovorí? Zapovedaného chleba najväčší krajec?
Vo Verejnej knižnici M. Rešetku v Trenčíne moderuješ vlastnú talkshow „Povedz mi, čo čítaš“. Čo ťa na tom najviac baví?
Sloboda, snaha propagovať knihy, vytrhnúť ľudí od elektronických médií a pomôcť otvorenosti knižnice pre ľudí – to sú hlavné motivácie, prečo som to začala robiť. Pre mňa to je sloboda a možnosť vyjadriť sa. V divadle musím, aj chcem, rešpektovať názory kolegov a kolegýň, spolupracovať s nimi, hľadať konsenzus. Pri talkshow mám voľnosť. Nerobím ju však sama, pomáhajú mi ľudia z knižnice, Sylvia Fabová a Peter Martinák. Sami radi vyhľadávajú hostí, dajú mi návrh a spolu sa dohodneme. Povedia mi, vieš čo, Boris Valábik vydal knihu a máme možnosť skontaktovať sa s ním cez vydavateľstvo a dostať ho k nám do knižnice. Neurobíš to v rámci svojej talkshow? Prečo nie. Je to spolupráca. Nemám pocit, že niečo ťahám sama, ako to je často v divadle. Stojí ma to trochu času, naštudujem si hosťa, pripravím preňho vtipný certifikát, ale je to zábava. No a ja milujem knižky. Na sedmičke, na Základnej škole na Hodžovej ulici, bol svojho času vo vstupnej hale napísaný veľkými písmenami citát od Maxima Gorkého: Za všetko, čo je vo mne dobré, vďačím knihe. Často som pri ňom stála a navždy som si ho zapamätala. Možno je to socialistické heslo, ale pre mňa sú knihy ozaj veľkým zdrojom inšpirácie. Láka ma tiež ukázať ľuďom, že v knižnici sa dá tráviť čas, že to nie je archaická inštitúcia, v ktorej nič nové nenájdu, lebo všetko je na webe.
V hrách Pinocchio a jeho divadelný sen a Svetový Slovák Štefánik si nielen dramaturgičkou a kreatívnou producentkou, ale aj autorkou.
Je to zhoda okolností, hoci je pravda, že som mala ambíciu písať. Svoju prvú hru pre divadlo som napísala v druhom roku jeho existencie, mala však všetky chyby debutu. Ako keď Miro Šindelka nakrútil svoj prvý film Vášnivý bozk, aj ja som v nej chcela mať všetko a vznikol z toho guláš. Teraz ju prepisujem, aby bola čistejšia. Potrebný čas na písanie som získala v momente, keď som v divadle mala vyštudovaných režisérov a mohla som sa režírovania vzdať. Chvíľu mi to bolo ľúto, ale som lepšia dramaturgička a producentka ako režisérka. Ak chcem navyše aj hrať, nemôžem sa na to pozerať zvonku. Režiséri majú toho na starosti veľa a réžia je, navyše, stále viac o zvládaní techniky, všetky tie mikroporty a mixovanie hudby, to ma už trochu prerástlo. Sedem rokov som nič nerežírovala a neplánujem sa k tomu vrátiť. Stačí, že režírujem deti v zuške, kde je to založené na klasickom divadle. V našom divadle to robiť nechcem, tam sú na to lepší.
Svetový Slovák Štefánik vznikol preto, lebo náš kraj si chcel pripomenúť 100. výročie jeho úmrtia. Chcela som ponúknuť divákom niečo iné ako naivno-zábavné alebo čisto faktografické spracovanie a uvedomila som si, že taký scenár si musím napísať sama. Po premiére ma potešilo, keď divadelný kritik Karol Mišovic povedal, že hra má poetiku založenú na filmovom strihu, a uznal to ako divadelný prínos. Až na slávnostnej recepcii sa dozvedel, že mám filmárske vzdelanie, a ja som si uvedomila, že má pravdu a že podvedome s tým pracujem už dlho. Pinocchio a jeho divadelný sen je zase našou snahou vyjadriť poctu nezávislému profesionálnemu divadlu, ktoré nevzniklo nariadením zhora, ale je tu preto, lebo ho ľudia chceli, tvorcovia aj diváci. Sloboda tvorivosti, tá nespútaná túžba robiť divadlo tak, ako chceme, je tu od čias talianskej commedie dell’arte. Darmo by som ako riaditeľka povedala, ideme robiť toto a toto. Ak by sa ľudia pre to nenadchli, nedopadlo by to dobre.
V repertoári nám chýbalo ďalšie dobré rodinné predstavenie podobné Perinbabe. Nejaký čas sme hľadali správny tip a raz, keď sme hrali v Humennom 5. decembra 2019, vybalila som na kolegov, počúvajte, veď my máme Simona Kopunca, on je úplný Pinocchio, veľmi štíhly, výborne spieva, parádne tancuje, poďme robiť Pinocchia. Pár sekúnd bolo ticho a potom Pišta Richtárech hovorí, to je výborný nápad, poďme. Zrazu bola pred nami téma, o ktorej neboli najmenšie pochybnosti. Ale ty to napíšeš, dodal Štefan. A ja hovorím, dobre, skúsim. Spoločné tvorenie a prepojenia s literatúrou ma bavia a napĺňajú. Kedysi som mala sen písať knihy a dnes píšem literatúru pre divadlo. Tak to malo byť. Možno by mi aj chýbalo, že nevidím ľudí, ako čítajú tú moju knihu, čo si pri tom myslia a ako na ňu reagujú.
Zuzka, vaše divadlo neodmysliteľne patrí k nášmu mestu. Ľudia si vás obľúbili, sú vám verní. Uvedomujem si však, že to nemáte ľahké. Neľutuješ, že si tu a robíš to, čo robíš?
Raz som tak nahlas premýšľala, kde som urobila chybu: či v tom, že som išla umeleckou cestou, alebo v tom, že som sa vrátila do Trenčína, a jedna kamarátka mi hovorí: „Zuza, ty si sa úplne zbláznila. Keby si nerobila divadlo ty, tak to tu fakt nie je, prosto to tu nie je a vďaka tebe má Trenčín divadlo. Ako môžeš takto uvažovať?“ Hovorím, no dobre, Janka, možno máš pravdu, ale ja trpím a celý život bojujem za divadlo ako za svoje dieťa a už som z toho unavená. A ona mi hovorí, prosím ťa, ešte vydrž, bude dobre. A naozaj potom prišlo lepšie obdobie. Keby som však vo veku dvadsiatich piatich rokov vedela, do čoho idem, tak by som do toho asi nešla. Ktovie, ako by to bolo? Našťastie, keď sme mladí, máme veľa energie, nadšenie a nádej a to je dobre. Z Trenčína by som nedokázala odísť. Má rieku, ktorú milujem a ku ktorej chodím na hrádzu behávať. Má Brezinu, ktorú až tak nemilujem, lebo je to do kopca, ale je to les. Som z rodiny, kde všetci chlapci hrali hokej. Zobrala som si bývalého hokejistu, nie umelca. Som tu od narodenia a neviem, či je to tým, že som sa narodila v znamení rýb, ale potrebujem rodinné zázemie a priateľov. Mala som možnosť zostať v Grécku, kde som vyše pol roka pracovala, ale nevedela som si predstaviť, že tu nechám svoju mamu, že tu nechám priateľov. Niektorí si myslia, že hrdinstvo je niekam odísť a presadiť sa tam. Áno, je to fajn a tým ľuďom držím palce. Pre mňa je veľká pravda napísaná vo venovaní na konci filmu Pelíšky: Všetkým, ktorým vtedy z roka na rok zmizli kamaráti a kamarátky, milenky a milenci, rodičia alebo deti, blízki priatelia a oni tu na všetko zostali sami. Vieš, ja som si povedala, že to divadlo tu urobím, mesto a ľudia si ho zaslúžia. Nechcem ho robiť inde a pre iných. Radi cestujeme a spoznávame krajinu, ale primárne všetko chystám pre trenčianske publikum. Tak to je.
Ďakujem pekne.
So Zuzanou Mišákovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.
