Samo, viažu sa začiatky tvojej hudobnej cesty k zuške a klavíru?
Áno. Na klavíri som sa učil hrať od prvej triedy. Jeden rok sme preberali teóriu a ako druháci sme konečne začali hrať. Problém je, že som vydržal ledva do štvrtej triedy, pretože ma rýchlo omrzelo hrať z nôt. Viac ma bavilo skúšať si rôzne variácie pesničiek. Na klavír som však nezanevrel, je to výborný nástroj a neuveriteľný relax. Notáciu si viem prečítať aj dnes, len mi to dlhšie trvá. Okrem skladania vlastných vecí hrám najčastejšie iba podľa sluchu. Nemám očakávania, že niečo musí byť presne takto a nie inak, radšej sa len tak hrám.
Kedy si začal spoznávať softvérový a hardvérový svet?
Keď som začínal pracovať s počítačom, so zvukmi a pazvukmi, mal som asi jedenásť rokov. Kto sa v tom vyzná, určite počul o softvéri Reason Studios. Naučil ma v ňom robiť môj bratranec. Má povesť programu skôr pre nadšencov a mnohí, ktorí s ním začínali, sa neskôr posunuli ďalej. Aj ja, samozrejme, robím aj v iných softvéroch, ale čiastočne som pri ňom ostal dodnes. Ak mám v hlave nápad a potrebujem ho rýchlo niekam dostať, je to môj domovský program.
Si najmladší zo súrodencov, máš tri staršie sestry. Aké bolo vyrastať s nimi?
Medzi mnou a najstaršími sestrami je pár rokov rozdiel, takže ma vychovávali striedavo rodičia a sestry. Niektoré životné udalosti som asi videl skôr ako moji rovesníci, keďže ich prežívali sestry, ale veľmi si to pochvaľujem. Je fajn, že majú viac skúseností a že viem, ku komu môžem ísť po radu.
Pamätáš si vaše prvé spoločné nahrávanie s Jankou?
Áno. Odohralo sa v detskej izbe v Trenčianskych Tepliciach. Jednoduchú klavírnu melódiu som dal na pozadie housového beatu, vtedy som si takéto rytmy celkom išiel. Spýtal som sa Janky, či by niečo do toho naspievala, a ako ju poznáš, nebolo treba ju prehovárať. Zobrali sme mikrofón zo skajpu, obalili sme ho vatou, Janka urobila rytmické a vokálne linky, ktoré nemali žiadny text, nahrali sme to cez strihačský softvér, čiže ani náznak profesionality, ale niečo vzniklo a je to zachytené. Vytiahol som to z archívu na Jankinej svadbe na špeciálnom koncerte pre rodinu a úplne som ju tým prekvapil. Začal som hrať a ona sa pridala. Aj po rokoch si takmer presne spomenula na linku, ktorú kedysi naspievala. Nasmiali sme sa neskutočne a s nami celé publikum.
O vašich spoločných hudobných aktivitách si určite povieme viac. Ako funguje vaša spolupráca v súčasnosti?
Pri tvorbe Parvin EP som dával Janke hudobné podklady, o ktorých som si myslel, že by stálo za to ich rozvinúť, a spolu sme o nich uvažovali. V poslednej dobe sa ale zatiaľ viac zameriavam na inštrumentálne skladby, alebo na hudbu, ktorá sa použije pod obraz.
Zmenil sa váš vzťah, keď sa Janka vydala, stala mamou a začala viac času tráviť v Taliansku, odkiaľ je jej manžel?
To nie. Je rovnaký. Potešilo ma, s akým nadšením Janka pristupovala k nahrávaniu nášho posledného EP Parvin. Vyšlo minulý rok, v júni 2020, a pri nahrávaní titulnej skladby Auri bola v deviatom mesiaci tehotenstva a druhú vokálnu skladbu Oona nahrala len pár mesiacov po pôrode. Sama povedala, že byť maminou jej dodalo energiu aj do ďalších vecí. Som rád, že v rámci možností prirodzene pokračujeme.
Vaše EP Parvin má klubovú atmosféru a je peknou ukážkou rôznych podôb tanečnej hudby. Popri inštrumentálnych kompozíciách obsahuje dve spievané duetá Auri a Again. Text k Auri napísala Janka a k Again ty. Je písanie textov pre teba niečím náročnejšie ako komponovanie hudby?
Je. Vôbec mi to nejde tak samovoľne ako hudba. U mňa je základom hudobná linka. Vyjadruje náladu, ktorú si spájam s nejakým vlastným pocitom alebo zážitkom. Keď to dávam do slov, zdá sa mi, že nie som dostatočne presný, že text nie je taký výstižný, ako by som chcel. Viac cítim hudbu. Na druhú stranu, keď sme písali Auri, Janka zložila svoj doposiaľ najosobnejší text, v ktorom sa prihovára svojej dcére. Bolo neskutočne príjemné pozorovať, s akou ľahkosťou tvorí niečo, čo je dôverné a zároveň také chytľavé.
V rozhovoroch uvádzaš, že nemáš rád prvoplánové veci, pri tvorbe si precízny, venuješ sa detailom. Je to stále tak?
Je. Niekedy je to až problém. Skúsim ti opísať proces tvorby, ale priprav sa, nie je to jednoduché, takže sa určite niekde zamotám. Začína to tým, že mám nápad, mám náladu na niečo rytmické alebo niečo atmosférické. Podľa toho začínam buď bicími, alebo konkrétnymi nástrojmi, väčšinou nájdem nejaký zaujímavý syntetizátorový zvuk. Nástroj u mňa evokuje automaticky určitý charakter a predznačuje, ako chcem pokračovať. Všetko sa postupne pekne rozvíja a nabaľuje podľa toho, čo pri tom práve cítim. Potom si dávam od projektu niekoľko dní odstup a tam to začína byť zaujímavé. Keď sa vrátim, niekedy emóciu hneď chytím a niekedy ani neviem, ako som došiel k tomu, čo mám, ale páči sa mi to a pokračujem dovtedy, kým nie som spokojný a nenadobudnem pocit, že ďalšie pokusy o vylepšovanie by nič nepriniesli.
Zaoberáš sa vo svojej tvorbe pomerom medzi tanečným, rytmickým a tým, nazvime to, atmosférickým?
Mám tendenciu ísť do atmosférických vecí, aj keď trebárs začnem veľmi rytmickým beatom. Vydali sme rôznorodé skladby a po viacerých komplikovanejších zvukoch sa mi niekedy zdá, že by som mohol zložiť niečo čisto rytmické, lenže mňa to k atmosfére vždy nejako pritiahne. Človek asi ide za tým, čo mu je prirodzené, a netreba sa tomu brániť. Uvedomujem si, že občas začnem s vyslovene klubovou skladbou a vo finále tam pridám aspoň nejaký vokálny sample, ktorý to posunie do atmosférického znenia. Lenže tak to je, tak sa mi to vždy páčilo.
Páčilo sa ti aj vystupovanie pred ľuďmi? Bavilo ťa rovnako ako Janku?
Spočiatku bol v tom medzi nami veľký rozdiel, ale Janka mi pomohla nabrať sebavedomie. Prvé vystúpenie som mal v júni 2015 v Paddocku, hral som polhodinový živý set zostavený z vecí, ktoré som mal vyprodukované. Samozrejme som to chcel spraviť čo najlepšie a nebol som zvyknutý, že pri živom vystúpení sa človek musí zmieriť s tým, že prídu chyby. Mal som sklony sa nimi nechať vystresovať. Úprimne som sa po vystúpení porozprával s kamošmi a tí mi potvrdili, že ten nepokoj bolo na mne vidno. Postupne som na tom zapracoval a dnes už viem, že diváci nie sú na koncerte preto, aby videli bezchybné vystúpenie, ale preto, aby boli súčasťou spoločného zážitku, aby im bola odovzdaná energia.
Druhé živé vystúpenie bolo už s Jankou. Akurát vyšiel náš singel Far Light a my sme v Coffee Sheepe krstili v októbri 2015 debutové EP Endian. Janka bola spontánna, sebavedomá a dodala mi tým veľa energie. Celé vystúpenie vzniklo dosť vtipne a stalo sa pamätným. My sme totiž v tom čase mali vonku iba jednu skladbu a v nej spievala Janka. Lenže ja som deň pred krstom strašne zachrípol a hovorím, Janka, poďme spolu pre istotu nacvičiť skladby, kde spievam iba ja, ak by som to nedal. Na krste sme teda okrem skladby Far Light, ktorá bola jej vlastná, zaspievali spolu aj veci, v ktorých originálne spievam iba ja. Videli sme, že nám to dobre ladilo, a bol to základ pre naše ďalšie spoločné fungovanie. Odvtedy sme Bulp rovnako, či sa bavíme o veciach, ktoré sa týkajú nás oboch, alebo aj keď ide o čisto moju autorskú tvorbu.
Ozaj, a viaže sa k názvu Bulp nejaký nezvyklý, pozoruhodný príbeh?
Ani nie. Páčilo sa mi anglické slovo pre žiarovku a obmenil som jedno písmeno na konci, nech je to osobitejšie. Mám pocit, že som bol vtedy v Trenčianskej Teplej na križovatke, to je asi najzaujímavejšie, čo viem k tomu povedať.
Poďme ešte, prosím, na chvíľu naspäť v čase. Čo ovplyvnilo tvoje rozhodnutie ísť študovať na vysokú školu filmový zvuk?
V maturitnom ročníku som bol pri rozhodovaní sa o vysokej škole dosť zmätený. Vôbec nezávidím študentom, ktorí tomu čelia. Zrazu som nevedel: idem podľa toho, čo ma baví, alebo podľa predmetov, ktoré mi idú, alebo podľa toho, v čom si myslím, že sa uplatním? Mne išla biológia, tak som si dal prihlášku na Karlovu univerzitu, ale hlásil som sa aj na STU. Šťastím bolo, že ma nasmeroval môj švagor, filmár Dušan Bustin. Vysvetlil mi, že zvuk je niečo tvorivo-technické. Baví ma to a je to aj praktické, lebo zvukárov treba. Na poslednú chvíľu som sa zmobilizoval a poslal som na VŠMU práce k prijímacím skúškam. Dostal som sa tam a neskôr na vysokej škole som zistil, že som spravil najlepšiu vec, akú som mohol.
Popri projekte Bulp sa teda venuješ zvukovému dizajnu, nahrávaniu a tvorbe soundtrackov k filmom. Podieľal si sa na tvorbe krátkych filmov, z ktorých viaceré uviedli festivaly doma aj v zahraničí, v portfóliu máš aj celovečerné filmy.
Je to tak. Ako zvukár som napríklad robil na celovečernom hudobnom dokumente pre Red Bull, ktorý sa potom premietal v kinách na Slovensku a v Čechách. Čo sa týka mojich hudobných počinov k obrazu, najdlhším bol soundtrack k celovečernému dokumentu LADA svetom. Jedna z vecí, z ktorých mám však najväčšiu radosť, to bol môj magisterský film Výlet, na ktorý ma oslovil režisér Daniel Rihák, pre ktorého to bola aj jeho záverečná školská práca. Ten film sa dostal do Los Angeles, čo je pekný úspech. Druhý magisterský film, na ktorom som robil, film Pre čisté svedomie režiséra Matúša Ryšana, sa zase dostal na Karlove Vary. Tešia ma príbehy, keď môžeme robiť s kamošmi na veciach od srdca a navyše sa im dostane zaslúženej pozornosti. Menej rozsiahle ako LADA svetom boli napríklad dve časti dokumentárneho seriálu o architektúre Ikony. Vizuálne boli v dokonalom súlade s hudbou, akú robím najradšej, a to ma opäť bavilo. Na spolupráce som bol oslovený ľuďmi, s ktorými sme si prirodzene našli k sebe cestu. To si vážim, lebo v súčasnosti je veľký luxus, keď práca, na ktorú môžeš byť hrdý, príde k tebe.
Rozprávali sme sa o roku 2015. Debutový singel Far Light, prvé EP Endian, víťazstvo v Radio_Head Awards v kategórii Objav roka. V roku 2016 vystúpenie na festivale Pohoda, na jar 2017 debutový album Yrsa, neskôr ocenený na Radio_Head Awards ako Elektronická nahrávka roka. Ako spätne vnímaš tieto tri roky? Celkom raketový štart, či nie?
Veľmi si to vážim a myslím, že som si to ani neuvedomoval. Všetko sa dialo prirodzene a rýchlo, nebol priestor ani dôvod rozmýšľať. Až s odstupom času vnímam, že je obrovské šťastie, že sa to zomlelo tak, ako sa to zomlelo, a že sme mali podporu, akú sme mali. Keď všetko trochu utíchlo a neskôr prišla táto pandémia, tak som si uvedomil, ako veľmi mi to chýba. Hoci to bolo vysoké tempo, neustále sa dialo niečo nové a zaujímavé. Určite to beriem ako veľké šťastie a vážim si to.
Minulý rok ste vydali druhé EP s názvom Parvin a koncom roka vyšla energická tanečná Haika. Je súčasťou mimoriadne vydarenej kompilácie k 20. výročiu existencie nezávislého hudobného vydavateľstva Deadred Records. V Trenčíne je aj štúdio Men at Sound, ktoré máš aj ty rád asi najmä vďaka autentickej atmosfére.
Áno. Matúša Homolu z Men at Sound poznám dlho a pomáha mi, že pri nahrávaní som v blízkom kontakte s takým profesionálom. Veľakrát tam prídem pracovať už s nejakým nápadom a vďaka Matesovi dostávajú skladby unikátny výsledný charakter. Je to priestor, kde je radosť ostať do noci a nahlas si niečo púšťať. Má nezameniteľný charakter a som zaň rád. Čo sa týka vydavateľstva Deadred, Martin Turzík je pre mňa samostatná kapitola, je skvelý. Do dnešného dňa ma usmerňuje a pomáha mi, čo je správne urobiť. A táto špeciálna kompilácia je jeho vynikajúca vizitka. Dal dokopy autorov a autorky, ktorí aj keď fungujú naprieč žánrami, majú nepochybne akúsi spoločnú nezameniteľnú identitu, o ktorej sa dá povedať, toto je Deadred. Kompilácia vypálila výborne a jej kvalita je ohromná. Veľmi mu to prajem. Zaslúži si to.
Hral si vo viacerých kluboch na mnohých miestach. Ktoré vystúpenia boli pre teba niečím výnimočné?
Každé je niečím pekné. Nedá mi opäť nespomenúť najväčšie vystúpenia, ktoré sme mali na Pohode a potom na Colours of Ostrava. Boli to príležitosti hrať na väčšom pódiu, a hoci som bol trošku vyklepaný, ostal mi pocit, na ktorý nezabudnem. Bolo to neuveriteľné. Čo sa týka iných vystúpení, pamätám si najmä tie, ktoré boli osobné. Výborný koncert sme mali v Klube Lúč, kde sme hrali pred domácimi, a to je najlepšia vec. Prišli všetci kamaráti a vôbec som nemusel riešiť, že dav treba rozohriať, všetci boli uvoľnení a nadšení od samého začiatku. Musím ešte spomenúť koncert v bývalom bratislavskom Subclube, kde sme s Jankou hrali na afterparty študentského filmového festivalu Áčko. Bolo to podobné, akurát sme hrali pred bratislavskými kamošmi. Na takých koncertoch je radosť hrať.
Robíš veci, ktoré ľudí bavia. V súčasnej epidemickej situácii sa ťažšie plánuje, ako premýšľaš o svojej hudobnej budúcnosti?
Zo všetkého najviac ma baví robiť niečo, čo dáva ľuďom radosť. Môj najväčší dlhodobý plán vždy bol venovať sa hudbe naplno a v najlepšom prípade ju pravidelne brať aj niekam za hranice. Uvedomujem si však stále viac, že to nie je ľahké. Hudobne to ostáva snom číslo jeden. Čo sa týka ostatných vecí, nemám sa na čo sťažovať. Tvorím veci, ktoré sa mi páčia, a bez toho, aby som to osobitne riešil, páčia sa aj iným. Nachádzajú si prirodzené a príjemné reakcie. Je to úžasný pocit a som za to vďačný.
A akú hudbu počúvaš ty?
Najmä elektronickú, klubové veci, dídžejské sety. Ale inak počúvam rôzne žánre, čokoľvek, na čo mám náladu.
Dokážeš počúvať bez rozmýšľania, ako to spravili alebo čo by si ty urobil inak?
Obávam sa, že nie. Nedeje sa to pri každej pesničke, ale často sa pristihnem, že rozmýšľam nad tým, aha, toto spravili takto a takto, alebo keď počúvam tanečné veci, zvažujem, ako by zneli, ak by som ich v rámci setu zahral ja. To tam bude asi navždy. Keď som išiel na filmovú školu, myslel som si, že ani filmy už nebudem vedieť pozerať normálne, stále budem rozmýšľať, ako to urobili. Paradoxne mi to ale umožnilo si dobré filmy ešte viac vychutnať a viac ich oceniť. Myslím, že tak to je aj s hudbou, ktorú počúvam.
Ak to epidemická situácia umožňuje, pendluješ medzi Bratislavou a Trenčínom. Aké máš záľuby, radosti, pri čom si okrem hudby dobre oddýchneš?
Mne je to takto prirodzené. Ak na niečom robím, rád si to počúvam na viacerých miestach a zisťujem chyby na viacerých sústavách. Okrem hudby? Skejtbording, youtubové videá a v poslednom čase si pozerám veľa informácií o počítačoch, ten svoj musím po ôsmich rokoch vylepšiť.
Ďakujem.
So Samom Štefancom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.
