Vyrastal si v Trenčianskej Turnej. Aké si mal detstvo?
Veľmi zážitkové. Rodičia nás viedli k folklóru a turistike. Ako štvorročný som začal chodievať do folklórneho súboru. Vysoké Tatry som precestoval ešte v detskej sedačke, lebo ma otec vláčil po skalách. Rodičia nám ukazovali správne hodnoty, ako by možno aj oni radi vyrastali, len nemali takú možnosť. S odstupom času to vnímam tak, že by som rád podobne vychovával svoje deti. Viedol by som ich k tomu, aby sa začlenili do kolektívov, aby sa naučili existovať medzi ľuďmi.
Vo folklórnom súbore si bol spevák, tanečník či hráč na hudobný nástroj?
Bol som tanečník. Keď si zapadol do skupiny ôsmich párov, bolo to ľahké. Ak si bol lepší, dostal si sólo. Aj mne sa to stalo. Vystúpiť iba s partnerkou z polkruhu dopredu a byť na očiach publiku, to už bola väčšia zodpovednosť. Možno tam bol prvý moment, keď som zistil, že mi je na pódiu dobre, že mi je prostredie kultúry a umenia blízke.
Takže si sa na vystúpenia tešil? Nemal si trému?
Tešil som sa, lebo to bolo vždy spojené s výletom. Išli sme všetci kamaráti zo súboru autobusom niekam, kde sme ešte neboli. Samotné vystúpenie bolo len vyvrcholením dňa. Určite som mal trému, ale nebolo zložité ju prekonať, keďže sme ju zažívali všetci skupinovo. Navzájom sme sa podporovali. Ako mladí chalani sme robili rôzne hlúposti, naháňali sme sa, človek nad sebou tak nepremýšľal. Až neskôr, keď sme boli asi v ôsmom ročníku, začali sme si viac uvedomovať samých seba, svoje osobnosti a viac sme sa kontrolovali. Pocit trémy som zažíval viac až v stredoškolských časoch, keď som bol v ďalšom súbore.
Bol si vzorné dieťa alebo rebel?
Nebol som rebel ani vzorné dieťa. Chodil som na základnú školu, kde učila moja mamina, takže som bol pod drobnohľadom všetkých, učiteľov aj spolužiakov. Nemohol som zatajiť žiadnu známku, niekedy ju vedela mamina skôr ako ja. Celých deväť rokov som cítil tlak. Nevnímam to obdobie ako jednoduché, ale snažil som sa mať záujmy, folklór, basketbal, a dobrých kamarátov. Moja prvá učiteľka doteraz spomína na to, že som mal zrátaných všetkých pavúkov po stenách, ale nevedel som, čo sa deje pri tabuli. Bol som nepozorný, nevedel som sa sústrediť, taký snívajúci typ, a to ma prenasleduje doteraz. Ak riešim veci, ktoré ma nebavia, premýšľam nad tými, ktoré ma bavia alebo by som ich chcel robiť.
Po základke si bol na stavebnej?
Krstná mama mi povedala, aby som išiel na geodéziu, to sú vraj samé mapy a bude ma to baviť. Lenže na stavebnej mi matematika nešla napriek tomu, že moja mamina je úžasná učiteľka matematiky a každý deň sme sa spolu hodiny a hodiny učili. Snažila sa, vysvetľovala mi niečo a ja nič. Moje sústredenie bolo katastrofálne a rovnako skončilo moje štúdium matematiky. Mal som vtedy problém veriť sám sebe, a preto som mal problém aj s učiteľmi. Cítil som, že neveria, že niečo dokážem, a strašne rýchlo som všetko vzdal.
Čo ti pomohlo viac si veriť?
Začal som premýšľať nad tým, čo mi ide, a nie nad tým, čo mi nejde. V roku 2010 som prvýkrát oslovil Klub Lúč s tým, či u nich môžem niečo zorganizovať. Počas celej strednej školy som bol dídžej. Boli sme zoskupenie kamarátov, mali sme gramofóny, skúšali sme, hrávali sme v kluboch. Zistil som, že prostredie organizovania akcií a hudba mi sedia, pri nich sa cítim prirodzene a nie som tam v strese.
Ako si sa dostal k skladaniu vlastnej hudby?
Chodili sme vystupovať ako dídžeji, ale zozačiatku sme hudbu neprodukovali. Vytvárali sme nejaké nové zvukové celky, ale stále to boli produkcie iných autorov. Zlom pre mňa nastal, keď som spoznal v súčasnosti môjho veľmi dobrého kamaráta, ktorý vtedy skladal hudbu. Mal hardvérové nástroje na to, aby vedel hudbu vyskladať. Mňa to okamžite zasiahlo, chcel som to skúsiť. Nestačilo mi už prejaviť sa iba formou púšťania hudby, chcel som byť kreatívny, lebo som vždy tú tvorivosť v sebe cítil. Cez leto som si zarobil na domáce štúdio a začal som pod menom Abnormal skladať prvé pesničky. Povzbudilo ma, že mám sluch a melódie počujem. Ľudia, ktorí muzike rozumejú, mi dali pozitívnu spätnú väzbu a to ma motivovalo, že to má zmysel a je to niečo, čoho by som sa mohol držať. Neskôr som sa začal venovať aj druhému svojmu projektu Detekm.
Čo ťa viedlo k tomu názvu?
Detek bola jedna z prvých techno pesničiek, ktoré som zložil. Síce som ju nikdy nevydal, ale doteraz z nej čerpám nové podnety. Mala skoro hodinu, bol to taký zvukový džem. Skrátka, sedel som za svojimi mašinkami v štúdiu a nahrával som jeden zvuk za druhým. Do názvu projektu som pridal emko, aby v ňom bola stopa po mojom krstnom mene.
V čom sa pre teba líšia hranie a skladanie hudby?
Najväčší rozdiel je, že na to, aby si zložil pesničku, musí prísť impulz kreativity a pocit, že chceš byť kreatívny, nie je jednoduché vyvolať. Je to čosi, čo príde zrazu, a vtedy treba ísť skladať a neriešiť okolitý svet. Kreativita nie je zadarmo a nie je na povel. Ak si aj poviem, že idem skladať, väčšinou sa iba motkám, skúšam, nikdy z toho nevyjde nič úžasné.
Hral si na festivaloch Pohoda, Colours Of Ostrava, Wilsonic, Waves Bratislava a všelikde inde. Ktoré pozvanie si obzvlášť ceníš?
Najviac si vážim hranie na vynikajúcom festivale Wilsonic, ktorý už, žiaľ, neexistuje. Usporadúval ho Tibor Holoda, ikona slovenskej elektronickej hudby. Ako návštevník som na ňom získal inšpirácie aj kamarátov. Keď som dostal pozvanie hrať, zavolal som aj rodičov. Tí dovtedy vnímali moje hranie ako zmes ruchov vychádzajúcich z mojej izby a vôbec mu nerozumeli. Keď prvýkrát videli výsledok, pochopili, že to má zmysel, a aj to, prečo som býval nervózny, keď mamina vtrhla do izby a niečo chcela. Človek v tvorivom procese potrebuje pokoj. Z vystúpenia mám videá a nezabudnem naň práve preto, že som videl, ako sa rodičia tešili a boli na mňa hrdí.
V bratislavskej Novej Cvernovke robievaš akciu Nočná. Prečo?
S organizovaním kultúrnych podujatí som začal v roku 2010, keď som v Klube Lúč robil prvú akciu Interior Sounds. Chcel som do klubu, kam som roky chodieval, dostať kapely, ktoré mám rád. Mamina dlhé roky robieva folklórny festival a mňa odmalička zaujímalo, čo sa deje za pódiom, odkiaľ, kedy a kto naň príde, všetky tie produkčné veci. Cvernovka zase bola logickým vyústením toho, že som sem chcel dostať muziku, o ktorej viem, že je dobrá, a ktorú poznám z klubov a festivalov, kde som hral ako interpret. Bratislavu a Cvernovku som si vybral preto, lebo muzika okolo zvuku techna, ktorá sa hrá na Nočnej, v Trenčíne nemá fanúšikovskú základňu.
Nočná sa motá okolo techna. Ako sa za dvadsať rokov zmenilo?
Zmenilo sa príchodom technológií. Kedysi neboli počítačové softvéry na jeho vytváranie. Existovali len hardvérové zariadenia, tie však boli drahé. Od nástupu softvérov a rozmachu internetu môže tvoriť každý. Stačí trochu talentu, inšpirácia a ešte potrebuješ techno cítiť. V akejsi sínusoide sa mení aj zvuk, pretože veci spred dvadsiatich rokov sa znovu vracajú. Každý má v tvorbe slobodu, môže využiť zvuk, aký chce.
Nedávno si mi spomínal, že chceš dať dohromady album.
Áno, album som ešte nevydal. Mal som niekoľko pesničiek na rôznych kompiláciách, ale ucelený album s mojimi vecami je hotový asi na 90 %. Nechcem ho dať iba internetovému vydavateľstvu. Chcel by som, aby vyšiel na vinyle a aby to bol pekný artefakt. Jeho dôležitou súčasťou bude turné v rámci Slovenska a Európy. Pracujem na jeho organizovaní a to ma nakopáva dokončiť štúdiové veci načas, niekedy na prelome kalendárnych rokov.
A prečo až teraz?
Musel som sám k tomu dospieť. Ak vydám album, ponesie sa so mnou. Stopu, ktorú ním v hudobnej a umeleckej spoločnosti zanechám, už nezmažem. Páči sa mi viac štýlov hudby a chcel som sa posadiť do muziky, ktorú viem, že by som chcel robiť možno aj o niekoľko rokov. Hoci aj to sa ťažko predpovedá. Asi som len potreboval, aby hudba vo mne dozrela.
Si zapojený do viacerých projektov. Pomáhaš Grape festivalu, Klubu Lúč, Trenčínu na korze a aj nám vo Voices. Záleží ti na tom, aby sa ľudia prepájali?
Je správne, aby sa ľudia, ktorí pracujú v kultúre alebo majú úprimný úmysel robiť niečo pre kultúru, stretávali, aby sa poznali, aby si vymieňali skúsenosti, aby sa rozprávali o tom, aké majú organizačné problémy, aké majú radosti. Ak chceme niekomu sprostredkovať kvalitný umelecký zážitok, mali by sme to robiť zo správneho dôvodu. Nemali by sme chcieť, aby sme zarobili peniaze, ale to, aby sme videli, že ľudia sú na podujatí spokojní a odchádzajú z neho šťastní. Mali by sme vedieť prijímať kritiku aj sa navzájom inšpirovať. Je dôležité, aby sa komunity prepájali, aby navzájom navštevovali svoje podujatia a nevnímali sa silou-mocou ako konkurencia.
Riešiš nejako rozdiel medzi kultúrou podľa masového vkusu a alternatívou?
Som zástanca toho, že ľudia by mali mať otvorenú myseľ a nemali by sa hanbiť za to, čo sa im páči. Veľakrát sa stretávam s názorom ľudí, ktorí prezentujú iba svoj štýl, pričom doma počúvajú niečo iné. Je to smutné spoločenské pozérstvo a niečo, čo tým ľuďom neverím. Ak robíš veci úprimne a s čistým svedomím, ľudia ťa príjmu skôr ako niekoho, kto kalkuluje. Ako organizátor by som nevedel kúpiť nejakú kapelu a predať ju fanúšikom iba preto, aby som vygeneroval zisk. Musím mať ku kapele vzťah. Ak aj potom za mnou niekto príde a povie, že kapela bola otrasná, môžem s pokojným svedomím povedať, ale vieš čo, mne sa ľúbi. Ja za tou kapelou stojím a je to odraz toho, ako hudobnú scénu vnímam ja.
Aký projekt by si v Trenčíne rád ešte niekedy robil?
Rád by som vytvoril ľuďom možnosť spoznávať interpretov aj z inej ako hudobnej stránky. Na koncerte vidíš iba výsledok ich práce. Oni by boli radi, keby mohli o svojich problémoch či bežných záležitostiach fanúšikom porozprávať, aby lepšie pochopili, prečo vznikla táto skladba a prečo má práve taký text. Predstavujem si to ako koncert spojený s rozhovorom s interpretom. Mám nápad aj na víkendový festival so zahraničnými a slovenskými kapelami v centre mesta. Páčilo by sa mi, keby ľudia vnímali Trenčín ako kultúrne mesto vhodné na usporadúvanie koncertov.
Máš 28 rokov. Čo vnímaš ako výzvu pre mladých v dnešnom svete?
Myslím, že záleží na tom, ako jednotlivec uchopí vlastný život a či sa naň pozerá z hľadiska toho, čo je dôležité preňho, alebo rieši, čo si o ňom myslí okolie. Žijeme vo svete sociálnych sietí a tie v mnohých vyvolávajú pocit, že všetkým naokolo sa darí a sú šťastní, len oni nie. Chýba mi živá interakcia medzi ľuďmi. Tá sa nedá ničím nahradiť. Dnes si človek klikne na profil kamaráta, vidí, kde všade bol, a domýšľa si, čo tam robil, a už sa ho na nič neopýta. Nerozprávame sa, vôbec nehovoríme o svojich pocitoch a to je škoda.
Čo s tým? Vytvárať príležitosti na stretnutia?
Presne tak. Ak na akcii nikto netancuje a ľudia za barom diskutujú, nevadí mi to. Naopak, teším sa, že sa naživo rozprávajú, dnes je to veľká vzácnosť. Je to dôležité, veď iba tak sa navzájom naozaj spoznávame a môžeme zdieľať svoje radosti aj starosti.
Ďakujem.
S Marošom Sabom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.
