Mala si rada psov odmalička?
Áno. Ako dieťa som poznala všetkých psov v okolí po mene. Keď som mala štyri roky, ušla som z domu, aby som mohla byť so psom od susedov. Pes prebehol cez ulicu a ako som bežala za ním, zrazilo ma auto. Ležala som dva mesiace v nemocnici, ale dobre to dopadlo. Odmalička sme boli vychovávaní k láske k zvieratám a prírode. Potrebu mať svoje zviera som však ako dieťa nemala naplnenú. Možno preto všetky mačky a ježkovia z ulice končili potajme u nás doma.
Kedy ťa zaujal pozitívny účinok psa na človeka?
Fascinovali ma psi záchranári, slepeckí psi, dokonca aj kone, ktoré sa využívajú v prospech človeka. Ako tínedžerka som sa dozvedela, že neexistuje iba kynológia, ten takmer vojenský režim, ale je aj kanisterapia, kde je človek na prvom mieste. Hneď som vedela, že to je ono. Pre mňa je pes ako pre niekoho krásna hudba. Doslova. Pustíš si hudbu a tá ti ulahodí. Majú to tak aj niektorí moji klienti.
Ako dlho sa venuješ kanisterapii?
V roku 2009 som absolvovala vzdelávanie pod hlavičkou ministerstva školstva. Aj môj pes úspešne spravil skúšky a odvtedy tvoríme kanisterapeutický tím. Spolu pracujeme a pomáhame. Na Slovensku je pomerne málo organizácií, ktoré majú akreditáciu ponúkať také vzdelávanie, v Čechách je ich viac. Slovenská legislatíva zatiaľ striktne nevyžaduje skúšky pre psa, ale myslím si, že je dobré, ak ich pes má. Sú pomerne náročné a musia sa obnovovať najprv každý rok, neskôr každé dva roky.
Aké vlastnosti má mať dobrý kanisterapeut?
Najdôležitejšia je trpezlivosť a jeho schopnosť empatie, ego musí ísť úplne do ústrania. Na terapeutickom stretnutí sme všetci v rovnováhe. Ten, pre koho sa to robí, a niekto, kto je zaňho zodpovedný, a ešte náš tím – ja a pes. Ja ako kanisterapeutka a môj pes ako koterapeut sme partnermi na jednej úrovni. Ani jeden z nás sám nič nezmôže.
Môže sa z každého psa stať takýto partner?
So psami je to ako s ľuďmi. Každý je individualita. Niekto je na seba háklivejší, niekto chvíľku neposedí, niekto je flegmatik, niekto je ťažko motivovateľný až apatický. Je to o tom, že aj pes musí byť rád s ľuďmi, musí byť dotykuchtivý a musí si to užívať. Nemôže to byť preňho utrpenie, musí pracovať rád. Je to najmä o vzťahu a komunikácii medzi človekom a jeho psom.
Sú tvoji psi po stretnutiach unavení?
Sú, pravdaže. Veď oni sú normálne v práci. Po intenzívnej terapii na individuálnych stretnutiach alebo pri kombinovaných postihnutiach vždy veľa pijú a spia. Potrebujú dočerpať energiu.
Ako dlho vlastne môže psík byť terapeutom?
Kým vládze, aj to je ako u ľudí. Niektorí dôchodcovia sú vitálni, iným dochádzajú sily už v produktívnom veku. Na kanisterapiu ani nie je potrebná žiadna rasa. Obaja moji psi sú z útulku. Je to viac o povahe a ovládateľnosti psíka ako o rodokmeni.
Kde nájdu ľudia informácie o službách, ktoré so psíkmi Neri a Suri poskytujete?
Máme webovú stránku www.educanis.sk, sú tam informácie o našej činnosti, ale aj všeobecné informácie o prínosoch a formách kanisterapie.
Ktoré liečebné účinky sú v praxi najčastejšie využívané?
To je ťažké povedať. Kanisterapia je pozitívne pôsobenie psa na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka. Je to široké spektrum možností a záleží na tom, akú pomoc klient alebo pacient potrebuje. Markantné to je u dlhodobo ležiacich. Sú smutní, v bolestiach, v kŕči a po dvadsaťminútovom stretnutí sú uvoľnení a spokojní. Občas mám aj ja zimomriavky. Jedna pani v hospici sa po prebratí z kómy pýtala na sestričku, ktorá chodí s tým psom. Alebo mi niekto z personálu povie, že tá pani je u nás už skoro rok a ešte sme ju nevideli sa ani pousmiať, a teraz sa nahlas smeje a úplne žiari. Mala som aj dievča z detského domova, vzaté zo zlých podmienok. Bola agresívna na deti, vychovávateľov aj psychiatrov. P terapeutickom stretnutí sme skoro nechápali, čo sa stalo. Dostavila sa abreakcia a bola ako vymenená, začala komunikovať a dokonca ľudí objímať. Sú to veci, ktoré menia životy.
Ako je kanisterapia vnímaná medzi ľuďmi?
Myslím, že sú stále opatrní a neistí. Pre mnohých je to len hranie sa so psom. Mám však za sebou niekoľko dlhoročných profesionálnych spoluprác. Sú skvelé. Vidíme, ako veľmi sme pomohli napríklad v hospici, v centre sociálnych služieb alebo v materskej škôlke.
Päť rokov v Trenčíne dobrovoľnícky koordinuješ Zónu bez peňazí. Prečo?
Celý život mám potrebu byť užitočná. Páči sa mi myšlienka, že moja existencia môže mať pridanú hodnotu pre druhých ľudí. Keď ma oslovili do Zóny bez peňazí, neváhala som. Je to úžasný nápad. Videla som v tom príležitosť realizovať sa pracovne v niečom hodnotnom aj počas materskej.
Chceš sa po materskej venovať len kanisterapii?
Chcem sa veľa naučiť, ale robiť len terapiu sa v mojom prípade nedá. Psi majú svoje limity. Ak by som sa tým chcela živiť, musela by som mať viac psov alebo nejaké centrum. Baví ma robiť kanisterapiu popri niečom inom. Láka ma komunitné vzdelávanie a zážitková pedagogika. Rada by som tiež obnovila detský klub, kde si deti, ktoré chcú mať psa, môžu vyskúšať, čo všetko si starostlivosť o psíka vyžaduje. Chodievali k nám aj deti, ktoré už mali svojho psa a on vôbec neposlúchal, alebo deti, ktoré mali zo psa strach. Spolu sme ho prekonávali a postupne odbúravali.
Príde občas za tebou po radu niekto dospelý?
Určite. Chodia ľudia, ktorí majú nejaký problém alebo by chceli byť terapeutmi. Vždy mám radosť, ak sa nám u niekoho podarí odbúrať strach zo psov. Alebo sa prídu poradiť rodičia, ktorých deti chcú psíka, ale oni nevedia, či už sú na to zrelé. My potom ideme k nim domov a veľa sa rozprávame o praktických situáciách, ale aj zodpovednostiach, o tom, že psík nie je hračka na týždeň ani na dva.
Robíš toho veľa. Ako oddychuješ?
Vždy, keď robím, čo ma baví, mám pocit, že oddychujem. Takých činností mám našťastie v živote čoraz viac. Stále musím niečo tvoriť, športujem, behávam. Rada som s deťmi v prírode a úplne najradšej im nahlas čítam. Toho sa momentálne neviem nabažiť.
Ďakujem.
S Máriou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.
