S Luciou o súčasnom umení, učení, domove a rodičovstve

Je aktívnou výtvarníčkou, jej diela zahŕňajú kresby, maľby, grafiky, videá aj kostýmy. Vystavovala vo viacerých krajinách. Lucia Horňáková Černayová hovorí, že často odchádzame z regiónov, lebo sa tam nič nedeje. O to zaujímavejšie je, keď si to potrebné do mesta prinesieme sami. Pochádza z Dubnice nad Váhom, žila v Banskej Bystrici, Bratislave a Trenčíne. Teraz býva s manželom Dušanom a dvoma deťmi v Trenčianskych Tepliciach a jej dni napĺňa starostlivosť o domácnosť, prerábanie bytu, práca a škola.

Študovala a bývala si vo viacerých mestách. Kde sa cítiš doma?

Doma som všade, kde mám blízkych. Niekde je doma s otcom, niekde je doma s mamou, niekde je doma s manželom a deťmi, niekde trebárs aj so svokrou, máme to rôzne. Dôležité je, že mám nablízku ľudí, ktorých mám rada a s ktorými niekde môžem byť doma.

Mala si maľovanie rada už ako dieťa?

Prvá vec, ktorú si pamätám, je, ako som šesťročná išla od babky okolo bývalého Pionierskeho domu kúpiť rožky a povedala som si, že budem maľovať. Hoci boli odvtedy všelijaké chvíle, keď som nevedela, čo chcem robiť, plynie to celým mojím životom a je to tým, čo ma najviac baví a napĺňa. Počas škôlky som bola v prípravke na zuške v Dubnici nad Váhom. Potom sme sa presťahovali do Novej Dubnice a tam som chodila osem rokov na zušku, pripravovala ma veľmi šikovná pani učiteľka. Odtiaľ som išla na strednú do Trenčína, zo strednej na výšku a potom to už išlo týmto smerom.

Bola stredná škola tvojím prvým dlhším spojením s Trenčínom?

Ani nie. V Dubnici bolo síce všeličo súvisiace s kultúrnym životom pre deti, napríklad Detská výtvarná Dubnica, ale veľa vecí bolo práve v Trenčíne. Tato nás sem brával na výstavu Trenčín mesto módy, dalo sa sem zájsť do obchodov. Ja ani nedokážem povedať, kde končí Dubnica a začína Trenčín. Sú pre mňa blízko seba a navzájom prepojené.

Ako si sa potom dostala z odevnej školy bližšie k maľbe a kresleniu?

Už počas strednej som zistila, že sa nechcem sústrediť na komerčný odev. Ťahalo ma k iným veciam, ale nevedela som presne, čo chcem robiť. Bola úplne iná doba. Keď som nedávno videla v Galérii M. A. Bazovského výstavu stredoškolských prác, bola som prekvapená ich vysokou úrovňou. Decká sú šikovné, vyformované a vyprofilované. Keď to porovnám, nemyslím si, že by sa to o mne v ich veku dalo povedať. Je to však pochopiteľné, majú technologické možnosti a technické zázemie, ktoré sme my nemali. My sme všetko robili na kolene, rysovali, strihali. No a ako som sa od odevov dostala k maľbe a kresleniu? Chodievala som na vysoké školy na prieskumy a najviac ma lákalo Brno. Páčilo sa mi prostredie aj práce, ktorým sa venovali, cítila som sa tam príjemne. Lenže ma nevzali a skončila som v Banskej Bystrici. Po prvom ročníku sme sa rozdeľovali po ateliéroch a išla som na maľbu. Vybrala som si to, kde som mohla byť čo najslobodnejšia vo výraze.

Študovala si na Fakulte výtvarného umenia na Akadémii umení v Banskej Bystrici a absolvovala si ateliér environment – konceptuálne umenie na Fakulte výtvarného umenia Vysokého učenia technického v Brne. Akou výtvarníčkou si? Vystihuje ťa nejaká technika?

Ťažká otázka. Chodím teraz na pedagogické minimum k profesorovi Ladislavovi Čarnému a práve nedávno sme na prednáške preberali, ako jeden psychológ rozdelil výtvarníkov do šiestich okruhov, ktoré sa, samozrejme, prelínajú. Niektorí sa vedia zaradiť, ale ja nie. Mám v hlave veľmi rozdielne línie. Možno po dlhšom čase, keď sa na seba spätne pozriem, zistím, že je v mojej tvorbe niečo spájajúce. Mám dve nosné témy a hľadám cesty, ako ich sprostredkovať.

Ktoré dve témy to sú?

Prvou je rodina, naviazanie sa na prostredie, v ktorom žiješ. To je tá intímnejšia. A druhú ti vysvetlím na príklade jednej mojej výstavy, ktorá sa volala Strom, dom, strom. Žila som vtedy dlhšie v Stupave a chodievala som do Bratislavy do práce cestou, kde kedysi boli sady, ovocinársky závod a ľudia venujúci sa poľnohospodárskej činnosti. Sady z rôznych dôvodov zanikli, nikto sa už o ne nestaral. Všetko sa vykosilo, staré stromy sa vyrúbali, postavili sa nákupné strediská a iné nové budovy. Zaujímajú ma miesta, ktoré boli a stále jestvujú, ale akoby už nie sú. Snažím sa uchopiť niečo, čo zaniklo. Chcem mať z nich nejaký pocit, možno ich chcem definovať a skúšam ich opísať prostredníctvom vecí, ktoré po nich ostávajú.

Keď vytvoríš kresbu, maľbu alebo grafiku, podľa čoho vieš, že sa podarila?

Je to rôzne. S jedným obrazom som spokojná hneď, odložím ho a nič už s ním nerobím. Potom si ho pozriem o dva roky a nie som spokojná. Prejde totiž nejaký čas a ty nadobudneš skúsenosti, životné aj profesionálne, a zistíš, že už to nie je také dobré. Najlepšie veci na svete, nielen moje, ale aj najznámejších výtvarníkov či iných umelcov vznikajú vtedy, keď ľuďom dokážeš ponúknuť zážitok alebo pocit, ktorý si oni sami nájdu v tvojom diele. Ak však niekto chce mať doma zavesený obraz, ktorý bude len pekný, aj to je v poriadku.

Vystavovala si na výstavách po celom Slovensku, v Čechách, v Poľsku aj Nemecku. Máš popri rodine a práci vôbec čas na vlastnú tvorbu?

Teraz bolo času ozaj málo, mali sme hektický rok s deťmi, so sťahovaním. Ale moja tvorba je neustále v mojej hlave. V nej to ustavične beží. Niekedy by som aj chcela vypnúť, ale nedá sa to zastaviť ani ovplyvniť.

V Slovenskom národnom divadle v Bratislave si bola garderobierkou. Bola práca s kostýmami pre teba zaujímavá?

Kostýmov som sa tam dotýkala, nevytvárala som ich. Starala som sa, aby boli prichystané, čisté. Keď mali herci počas predstavenia prichádzať na scénu v rôznom oblečení, tak sme ich museli rýchlo prezliekať, odniesť pôvodné kostýmy, potom všetky pozbierať, vyčistiť a nachystať na ďalší deň. Vždy sme sa tešili na nové predstavenia, na to, čo nové v nich bude. Inak to však bola rutina a nevedela som si predstaviť zostať tam dlhšie. Štyrikrát do roka boli premiéry a na ne som sa vždy tešila najviac.

Pracuješ na Základnej umeleckej škole Karola Pádivého v Trenčíne a občas pripravuješ tvorivé dielne aj inde. Baví ťa pedagogická činnosť?

Kedysi som vôbec nechcela učiť. Počas vysokej školy som učila rok na základnej umeleckej škole a nebavilo ma to. Bola som viac frustrovaná ako veselá. Teraz mám deti a vidím to inak. Našla som si v učení čosi, čo ma baví a má pre mňa zmysel. Viem, čo chcem druhým povedať, viem ich niečomu učiť a myslím, že im pomáham byť lepšími ľuďmi.

Vieme sa všetci naučiť kresliť aspoň tak, že zažijeme pri tom niečo príjemné?

Áno. Ak človek prekoná v sebe bariéru a nebude sa kontrolovať, čo je pri dospelých úplne normálne, ak sa dokáže k svojmu výtvoru postaviť tak, že toto je momentálne to, čo vie. Zážitok predsa nemusí byť len z výkonu, môže byť čisto len z procesu. Vytváranie niečoho nemusí byť len o tom, že ideme nakresliť džbánik, krajinu alebo človeka anatomicky správne. V umení sú dostupné rôzne techniky alebo smery, ktoré ti sprostredkujú zážitok nielen na základe toho, že nakreslíš správne postavu. Ak máš dobrého lektora, ktorý ti to ukáže, výsledok môže byť pre teba uspokojivý.

Lucia Horňáková Černayová

S projektom HALA prezentujete trenčianskemu publiku súčasné vizuálne umenie. Prvé štyri roky ste vytvárali vždy jeden špecifický priestor a minulý rok ste v rámci piateho ročníka vybrali pre inštalácie, interaktívne objekty, divadlá, výstavy a diskusie viaceré miesta v mestskom verejnom priestore. Prečo? Nie je to náročnejšie?

Asi áno. Bolo to náročné aj predtým, ale predovšetkým sme potrebovali zmenu a určite nás to opäť viac baví. Máme pocit, že takto to má väčší zmysel. Ak ľudia vidia veci vonku a nemusia za nimi niekam ísť, má to na nich väčší dosah. Tento rok sa nám podarila spolupráca s festivalom Pohoda a organizáciou Transart Communication. Na Pohode spolu predstavíme niekoľko performerov z Číny.

V septembri bude 6. ročník. Príprava ti zaberie veľa času. Prečo to robíš?

Zažili sme podobné festivaly, páčili sa nám a v Trenčíne neboli. Chceli sme náš zážitok sprostredkovať ďalej. Chceli sme, aby ľudia videli, čo sa dá robiť, aby nemuseli chodiť do Bratislavy. Rozhodli sme sa s Dušanom vrátiť z Bratislavy sem, je nám tu relatívne dobre. Kvôli tomu, čo všetko si tu ľudia za štyridsať rokov socializmu zažili, nie sú schopní vnímať súčasné umenie a nie je to ich chyba. Považujú ho za menejcenné a nehodnotné. Týka sa to nielen vizuálneho umenia, ale aj hudby, divadla, tanca, všetkého. Tá bariéra je zbytočná a treba ju búrať. Ak príde umenie za ľuďmi a bude v priestore funkčné, je na to väčšia šanca.

Sledujete s tímom, čo je nové v súčasnom umení na Slovensku?

Musíme mať prehľad, bez neho by to nešlo. Prinášame slovenské výtvarníčky a výtvarníkov, chceme mať s nimi nejaké väzby, prezeráme si ich tvorbu a vieme, kto teraz čo robí. Ak hľadáme performance alebo špecifické inštalácie, ktoré nie sú také viditeľné, je to ťažšie ako nájsť trebárs obraz.

Čia práca je ti sympatická a čím?

Ak by si chcel mená, tak určite Štefan Papčo, Katarína Janečková a aj iní, ďalší. Z českých najmä Kateřina Šedá, ktorá je úspešná aj v zahraničí. Na aktuálnom medzinárodnom Bienále architektúry v Benátkach robí česko-slovenský výstavný pavilón. Všetci mi rezonujú preto, lebo sa zaoberajú témami, ktoré sa mi páčia, a sama v sebe podobné témy riešim. Páči sa mi, ako rozmýšľajú. Nemôžem sa však porovnávať s Kateřinou Šedou alebo so Štefanom Papčom. Teším sa, keď si už dokončím u tata svoj ateliér. Niekto môže robiť len na počítači, ale ja, aby som mohla robiť, potrebujem fyzický priestor.

Čomu tvorivému sa budeš po HALE venovať?

Chcela by som robiť viac inštalácií. V decembri budem mať výstavu v priestore pre súčasnú kultúru Nástupište 1-12 v Topoľčanoch. Projekt je viazaný na miesto a na ľudí, ktorí mi budú posielať knižky, takže k nemu nevytváram nič doma. Aj inštaláciu v Nitre v roku 2016 som robila priamo na mieste, čo ma oslobodilo od fyzického priestoru, ktorý potrebujem pri maľovaní.

Aká si mama?

Neviem. Obyčajná. Podľa Dušana možno benevolentná, málo prísna. Deťom treba stanoviť hranice, lebo potom je to náročné. Ale ak ich stanovíš, sú spokojnejšie ony aj ty.

Skúšate s Margarétkou a Jergušom kresliť?

Jerguš chytá ceruzku, rád píše na steny. Dlho som si myslela, že keď dieťaťu povieš, nepíš na steny, na kreslenie je papier, tak to pochopia. Pri Margarétke žiadna stena popísaná nebola. Teraz máme vymaľovaný celý byt, máme na stene ružovú a čiernu pastelku. Ale vďaka tomu, že mám deti, pozerám sa na veľa vecí inak, pokojnejšie. Možno sa mi zmenili hormóny alebo čo. 🙂

Ďakujem.

S Luciou Horňákovou Černayovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Voices, n.o.
Gen. Viesta 6
911 01 Trenčín
IBAN: SK65 0200 0000 0024 1744 6357
IČO: 37925156
DIČ: 2022545327
Zásady ochrany osobných údajovZásady používania súborov cookie
Rozhovory Choices pripravujeme vďaka Nadačnému fondu Telekom pri Nadácii Pontis už od roku 2013. Nájdeš nás na: