Narodili ste sa v Trenčíne počas druhej svetovej vojny. Váš otec bol priamym účastníkom Slovenského národného povstania, vás a vašu dvojičku videl až po viac ako polroku. Aké bolo potom vaše detstvo?
Boli sme štyria súrodenci a hoci to boli ťažké časy, detstvo sme mali veľmi pekné. Prežili sme ho na mieste, kde stojí teraz Dom armády. Pocítili sme autoritatívnosť politického režimu. Sokol v tom čase neexistoval, komunita tu však stále bola a žila spoločne. Ako rodina sme žili možno navonok utiahnuto, ale boli u nás vždy jasne prítomné hodnoty ako demokracia, čestnosť, láska k športu a literatúre, medziľudské vzťahy.
Kníhkupectvo vášho otca Vlada Chovana bolo miestom rôznych stretnutí, všelikto chodieval tam, ale aj k vám domov.
Áno. Otec bol priateľský, vzdelaný a širokospektrálne založený. Bol filatelista, numizmatik, vodák, lyžiar, turista. Robil v kníhkupectve, ktoré mal ešte po svojej mame. Veľa čítal, sledoval spoločenské dianie, prichádzal do kontaktu s ľuďmi, bol akýmsi spojivom medzi nimi. Vedel nadľahčiť problémy, veľa žartoval. Jeho vzorom a priateľom bol známy fotograf Janko Halaša. Jednoducho žil v spoločnosti kvalitných ľudí.
Čím boli kvalitní?
Predovšetkým tým, že žili čestný a zmysluplný život, neodflákli žiadne veci. Všetko, čo robili, robili naplno, od srdca a pre druhých. Nezáleží na tom, či je človek vzdelaný, alebo jednoduchý. Ide o to, či si svoju prácu poctivo odvediete. Zdravý základ všetkého robila sokolská myšlienka. Zakladateľ Sokola Dr. Miroslav Tyrš nebol len priateľ telovýchovy a národa, ale najmä filozof, estetik a historik umenia. Vychádzal z myšlienok starých Grékov a prirodzene spájal krásu ducha a tela. Ľudia si dnes možno neuvedomujú veľký prínos Sokola pre zapojenie žien do spoločenského diania – všetky tie stretnutia, oslavy, spevokoly, ochotnícke divadlá. Vďaka fyzickej zdatnosti, vzpriamenému držaniu tela a zdvihnutej hlave boli ženy zrazu omnoho sebavedomejšie.
Prečo ste si vybrali povolanie učiteľky?
Učila som slovenčinu a telesnú výchovu a asi to bolo tým, že odmalička sme doma veľa čítali a v telocvični sme prakticky vyrastali. Otec trénoval gymnastiku v Športovej škole dorastu, ako jeho deti sme boli toho súčasťou, brával nás aj na preteky, všetko sme nasávali, robili to, čo ostatní. Vedeli sme, že človek sa má neustále vzdelávať a má sa hýbať, každý deň aspoň jednu hodinu cvičiť alebo chodiť peši.
A bavilo vás učiť?
Bavilo. Zažila som však ročníky so štyridsiatimi žiakmi v triede a osemdesiatimi v telocvični a to boli pre mňa skôr galeje. Počas režimu to boli ťažké časy osobnostne aj profesne – pre nás pedagógov, pre deti… Po obnovení činnosti Sokola po revolúcii som veľa času trávila v Sokolovni. Zabezpečovala som organizačné záležitosti a viedla gymnastiku pre deti a mládež a podľa potreby aj zdravotnú gymnastiku pre ženy. Postupne sme dávali Sokolovňu do poriadku, zveľaďovali vnútorné priestory a plánovali rekonštrukciu. Celé moje snaženie bolo, aby budova Sokolovne slúžila občanom Trenčína. Nikdy to nebol zárobkový podnik. Ani v minulosti – sedemnásť rokov sa zbierali peniaze, aby sa mohlo začať stavať. Sokol je v Trenčíne od 20. februára 1919, no budova bola postavená až v roku 1935. Dovtedy sa divadlá hrávali v hoteli Tatra (dnes Elizabeth), cvičilo sa v hostinci Fajka na dvore, volejbal sa hral na školách v telocvični.
Šport a telovýchova boli od začiatku prepojené s kultúrou?
To bolo úzko prepojené. V Trenčíne hneď od roku 1919 popri telovýchovných odboroch aktívne fungovali hudobný, dramatický, spravodajský a prednáškový. Po rozpade Rakúsko-Uhorska významne pomáhal Sokol vytvárať slovenskú občiansku spoločnosť. Oslavy Štefánika či Jiráskove hry, spevokol, bábkové divadlo, stavba drevených schodov ku kostolu, kurzy Červeného kríža pre mesto a priľahlé obce, opravy po povodniach, tam všade bol Sokol prítomný a výrazne prispel k oživeniu verejného života v Trenčíne.
Prečo bol Sokol za bývalého režimu zakázaný? Komunisti nevideli, koľko dobrého priniesol?
Žiadny autoritatívny systém nás nepotreboval. Sokolská myšlienka je popri hesle „v zdravom tele zdravý duch“ založená na demokratických zásadách – rovnosť, voľnosť a bratstvo. To bolo pre Slovenský štát i pre komunistov neakceptovateľné. Ústretové to nie je ani teraz. Obetavosť, nezištnosť, čestnosť a snaha spájať to nemajú nikdy ľahké, o to viac stojí za to sa o ne usilovať.
Ako spomínate na deväťdesiate roky? Bolo príjemné oficiálne obnoviť činnosť?
Áno, jasné. Ešte žil môj otec a celá skupina ľudí, ktorí to posunuli. V októbri 1990 bola ustanovujúca schôdza. Bolo nás asi sto zakladajúcich členov. Prvého februára 1991 nám vrátili budovu Sokolovne. Budova bola v čase prevzatia naozaj v katastrofálnom stave, zariadenie zničené alebo rozkradnuté, ale hneď vo februári sme začali cvičiť asi v šiestich oddieloch. Do leta sme nabrali ďalších ľudí a od septembra začal riadny cvičebný rok.
A fungujete dodnes.
Áno. Len vďaka konkrétnym ľuďom. Svojpomocne tu odviedli neskutočný kus práce, veľmi si to vážim. Vyhadzovali sme zdemolované veci, drhli dlážku, natierali steny. Chceli sme, aby sem ľudia chodili radi, a chápali sme, že prostredie nebolo príjemné. Nikdy sme nerobili nábory a napriek tomu sme vždy mali dostatok detí aj dospelých. Dnes, po tridsiatich rokoch postupných prác, z vlastných zdrojov a bez dotácií už máme dôstojnejšie prostredie.
Čím to je, že tradícia pokračuje?
Okolo Tyršovej myšlienky „v zdravom tele zdravý duch“ vznikla prirodzene komunita, ktorá nemala záujem o výkonnostný šport. Športovala a športuje pre zdravie, kondíciu a zážitky. Súťaživosť a porovnávanie nie sú jej podstatou. Deti pretekajú, aby si budovali popri fyzických i morálno-vôľové vlastnosti. Kto je dobrý, môže si potom klásť vyššie ciele a robiť aj výkonnostný šport.
Má byť telovýchova dostupná pre každého?
Presne tak, pre každého. Každý občan mesta by mal mať možnosť zacvičiť si. Dospelí by sa mali vedieť o seba postarať, ale deťom a starším ľuďom by sme mali vytvárať na to lepšie podmienky. Malým deťom sa vytvárajú nervovo-svalové prepojenia a prepojenia mozgových hemisfér, im môže cvičenie veľmi pomôcť uvedomiť si a vnímať svoje telo, naučiť sa sústrediť na nejakú činnosť. Zrelým ľuďom zase pomáha udržať sa v telesnej kondícii a spoločným cvičením aj v sociálnom kontakte. Stretnúť sa a porozprávať sa je nesmierne prínosné, preto chodíme pravidelne na Javorinu, na Bradlo alebo aj do Prahy. Pozrieme si kultúrne pamiatky, ale si aj zacvičíme, uvoľníme sa.
Vekom ste niekde medzi sedemdesiatkou a osemdesiatkou, stále však sama cvičíte a pracujete. Nechce sa vám oddychovať?
Mám toho veľa, čo by som chcela. Musím to korigovať. Sedieť a odpočívať viem až po tom, čo podám energetický výkon. Vtedy mi prichádzajú nápady. A s deťmi cvičím veľmi rada. Myslím, že viem, čo im treba. Rada sledujem, ako sa deti postupne formujú a získavajú potrebné návyky a skúsenosti.
Prečo práve s nimi?
Deti sa dnes nevedia dobre koncentrovať. Niektorí rodičia ich, bohužiaľ, majú ako hračky. Nechcem byť negatívna, ale dieťa nie je plyšový macko. Mamy poletujú okolo svojich detí, akoby nedokázali nič urobiť, a neuvedomujú si, že im svojou prehnanou starostlivosťou skôr ubližujú. Často vravím rodičom, aké šikovné a inteligentné deti majú, nech ich nepodceňujú, berú ich ako rovnocenných ľudí, nechajú im príležitosť rozvíjať sa. Snažím sa nájsť vždy vhodný moment na takú diskusiu a, našťastie, moje rady zväčša prijmú pozitívne.
Podporovali vás manžel a rodina?
Veľmi. Môj manžel Alan, aj keď už bol neskôr chorý, mi robil tajomníka. Všetko mi na internete pohľadal, pomáhal mi. Celý život sme dobre vychádzali, rozumeli sme si, boli sme na jednej lodi. Bol vášnivým lyžiarom, aj s deťmi z Detského mestečka sme chodievali. Hocikedy sme ich mali aj tridsať či štyridsať, mnohé z nich prvýkrát na lyžiach. Ale on nás vedel zorganizovať! Prvý deň prednáška, druhý deň každá trošku skúsenejšia dvojica dostala k sebe jedného začiatočníka a hneď sme išli na vlek. Vtedy ešte boli kotvy, deti sme dávali väčším aj na kolená, len aby sme ich vyviezli hore. Jeden vyberal, druhý dole nakladal. A potom jazda šikmo svahom, jeden z nás čakal na jednej strane, druhý na druhej a cik-cak všetci dole. Deťom sme povyšívali na čapice krstné mená, tak ich rozlíšili a oslovovali aj cudzí ľudia a pomáhali nám. A tie deti? Tie boli neskutočne vďačné. Veľmi pekné časy to boli.
Veľa dovoleniek pri mori ste si neužili.
Nie, to vôbec, ani my, ani naše deti. Hádam mi to nemajú za zlé. Veru, ja som bola prvýkrát na pracovnej dovolenke pri mori minulý rok v Pesare – na pohybovom festivale Golden Age s trenčianskym Sokolom. V lete sme zase chodievali s partiou na chatu, bolo to sokolské stredisko. Robievali sme dlhšie viacdňové túry. Išli sme trebárs do Tatier, v stane sme prespali a vrátili sme sa naspäť.
V roku 2009 sa vám s otcom podarilo dať dohromady históriu Sokola v Trenčíne.
Otec robieval príspevky vždy, keď mesto robilo nejaké publikácie. Pri príležitosti deväťdesiatich rokov Sokola v Trenčíne sme chceli pripraviť niečo informačne bohatšie a vďaka Trenčianskemu neformálnemu združeniu sa to podarilo. Otec so slzami v očiach ďakoval pánovi Milanovi Fabiánovi za to, že sa to podarilo. O rok otec zomrel a malo preňho obrovský význam, že stihol, čo potreboval, a ja som rada, že som to absolvovala s ním. Tento rok na jeseň pri príležitosti 100 rokov vyjde rozsiahlejšia publikácia.
Máte nejaké odporúčania pre rodičov, ktorí vychovávajú malé deti?
Myslím, že nám dospelým chýba vo výchove viac pokory, deťom voľnosť pohybu, samostatnosť a sloboda myslenia. Na druhej strane treba deti viesť k vnútornej disciplíne. Netreba sa báť nastavovať hranice. Treba, samozrejme, pri tom hľadať správnu formu. Žiadny extrém nie je dobrý. Mali by sme viac tráviť čas spolu s deťmi, debatovať s nimi, dopriať im aj sebe každý deň čo najviac pohybu.
Ste občas na deti prísna?
Som. A ako. Hovorím im: zdvihni hlavu, spevni brucho. Zvýšim hlas. Ale ony vidia, že ich mám rada, a tešia sa, že každý z nich o päť centimetrov narastie, keď sa vystrie. Napríklad keď deti mali niekedy ruky za chrbtom, nebolo to len o zabezpečení poriadku, ale malo to svoj zdravotný význam.
Čo vám popri kultúrnom rozhľade, fyzickej kondícii a priateľstvách dal Sokol?
Cvičenie s deťmi mi dobíja baterky a drží ma vo švungu. Najdôležitejší je však pocit užitočnosti pre celok. Sokol mi dal nadhľad, vďaka nemu som zvládla všetky ťažké obdobia. Obohacuje ma o okruh ľudí, s ktorými prichádzam do styku. Teraz aj v minulosti. Môj otec, ktorý bol kníhkupcom, zažil na vlastnej koži množstvo režimov, keď sa zakazovalo predávať knihy významných spisovateľov. Ale všetko sa vyvážilo peknými stretnutiami s ľuďmi. Chodievali k nám básnici, výtvarníci, spisovatelia zo širokého okolia, Dominik Tatarka, Alfonz Bednár či Kornel Földvári. Stále som presvedčená, že aj počtom ľudí skromnejšie národy sú platnou súčasťou ľudstva, jeho obohatením. Slovensko je malé a o to viac potrebuje mať väčšiu koncentráciu kvalitných a vzdelaných ľudí. Ak budeme veľa čítať, veľa sa hýbať a ak sa budeme usilovať o súlad telesného, duševného a mravného rozvoja ľudí, bude svet v poriadku.
Ďakujem a prajem vám všetko dobré.
S Jelou Sovovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.
