Kedy si si začala uvedomovať, že sa k prírode nesprávame ohľaduplne?
Na prvom stupni základnej školy. Sused našej starkej v Lučenci mal v rodinnom dome nevycvičeného vlčiaka Eda. Raz im ušiel a uhryzol ma. Zľakla som sa, prvýkrát som mala nejaké väčšie zranenie. Pamätám si, ako prišla záchranka, policajti mierili na Eda puškou a ja som sa strašne bála, že ho idú zastreliť. Kričala som, že on za to nemôže. Neskôr ma rodičia ubezpečili, že Edo žije a niekde stráži obchodné objekty. Neviem naisto, či to bola pravda. Potom mi prišlo z poisťovne 700 korún. Pamätám si, ako mi rodičia dali do rúk zelený lístok so slovami, že sú to moje peniaze. Hneď som vedela, čo spravím. Išla som na poštu a poslala ich do Slobody zvierat.
Následne mi začal chodiť do schránky ich časopis Precit s článkami o možnostiach pomoci týraným zvieratám a o ich právach. Všetky som ich čítala, a keď do Dolnej Súče dorazil internet, začala som si pozerať ďalšie informácie o sliepkach, kravách, zvieratách vo veľkochovoch, na chodbách v škole som robila nástenky a myslím, že toto ma neskôr priviedlo aj k vegetariánstvu. Nebrala som to tak, že som ochrankyňou prírody, začala som len pociťovať väčšiu spätosť s ňou a existenciu ľudskej nespravodlivosti voči nej.
Pokračovalo to na strednej škole? Brala si to do úvahy pri výbere štúdia? Ako si si svoju profesijnú kariéru predstavovala?
Na gymnáziu som si naplno užívala stredoškolský život. Tie témy ma zaujímali, ale nikdy som sa v nich neangažovala, len som si o nich čítala. Trochu sa aj hanbím, keď sa porovnávam s terajšími študentmi z našej školy a vidím, čo všeličo šikovné decká na Gymnáziu Ľ. Štúra dokážu. Dosť sa hnevám na reči, že dnešní mladí nič nerobia, nič sa im nechce. Vždy sa ich vehementne zastávam, mám opačný názor. Ja som v mojom stredoškolskom období bola pasívna, neinklinovala som k žiadnej konkrétnej oblasti. Známky som mala relatívne dobré, ale nijako zvlášť som sa nerozvíjala, v žiadnom predmete som nebola výrazne nadaná.
Ak vôbec niečo, bavila ma psychológia. Odmalička si píšem denníky a baví ma vŕtať sa trochu aj v hlavách iných. Ani si nepamätám, prečo som si nedala prihlášku na psychológiu, ale som rada, lebo ľudské príbehy si pripúšťam až príliš blízko a bola by to pre mňa samotnú asi priveľká záťaž. Na poslednú chvíľu som si zvolila manažment na Univerzite Komenského. Zdalo sa mi to dostatočne všeobecné, nechcela som sa ešte špecializovať. Neskôr som sa pohrávala s myšlienkou, že by som si dorobila environmentálne štúdium. Keď som skončila vysokú školu, držala som v ruke prihlášku, ale nakoniec ma premohla klasická bratislavská lenivosť a užívanie si obyčajnej roboty.
Počas vysokej školy si stihla jeden semester na Islande, jeden v Nemecku. Rada cestuješ aj vo voľnom čase. Čo ti to dáva?
Nepochodila som veľa krajín, v ktorých by som strávila dlhší čas a o ktorých by som mohla povedať, že ich poznám, ale všetky, do ktorých som mala možnosť sa pozrieť, niečo vo mne zanechali. Stereotypy o našej pohostinnosti sa mi zrútili, keď som v Gruzínsku zistila, že pohostinnosť vyzerá inak. V severských krajinách som zase pochopila, že nie sme spätí s prírodou až tak, ako o tom radi hovoríme, a že skutočná ochrana prírody je o inom. Pobyty v Nemecku a na Islande boli úžasné, boli podstatne dlhšie, dali mi príležitosť zažiť realitu a, čo je najkrajšie a najdôležitejšie, pestrý mix národností v študentských kolektívoch mi umožnil dostávať sa cez kamarátov bližšie ku krajinám, z ktorých pochádzali. To mi dalo najviac. Kým sa človek hlbšie neporozpráva aspoň s jedným človekom z inej krajiny, nemôže si dovoliť povedať, že ju pozná a vie, o čo v nej ide. Ak neviem, čo ľudí trápi, na čo sú hrdí, čo majú radi, na čo sa sťažujú, čo by chceli zmeniť, je povrchné čokoľvek o danej krajine povedať. Uvedomila som si, že na Slovensku máme predsudky a nie je ich málo. Zároveň som však pochopila, že ako my súdime ostatné národy, aj oni súdia nás, nie sme horší. Každý z nás je na dovolenke či na študijnom pobyte reprezentantom našej krajiny. Pre niekoho v cudzine môže byť jediným človekom, ktorého od nás spozná. Keď sme s Maťom istý čas robili couchsurfing (vzájomné poskytovanie ubytovania v súkromí návštevníkom z iných krajín), snažili sme sa pohostinnosť ľuďom vracať najlepšie, ako sme vedeli. Často mi hlavou bežala myšlienka, že na základe stretnutia s nami si naši hostia predstavujú, akí sú ľudia na Slovensku.
S Maťom ste štyri roky robili na oddelení marketingu v nadnárodnej firme v Bratislave. Čo pozitívne ti dala táto pracovná skúsenosť?
Zaujímavá otázka. Popravde, pýtajú sa nás len na to, prečo sme odišli, čo nám prekážalo. Predovšetkým mi to prinieslo do života Maťa, tam sme sa zoznámili, skamarátili aj sfrajerili, to je pre mňa jednoznačne na prvom mieste. Na druhom sú kolegovia. Pochopila som, že prostredie a kolektív sú niekedy dôležitejšie ako pracovná náplň. Vždy sa nájdu činnosti, ktoré ťa nebavia, alebo máš ťažké obdobie, nechce sa ti robiť, ale keď máš okolo seba super kolegov, tak to zvládneš a do práce sa tešíš vďaka nim. S viacerými sme doteraz v kontakte, som za to vďačná a vážim si to. Potom sú to obyčajné zručnosti – pozerať sa na veci z nadhľadu, strategickejšie uvažovať, pripravovať marketingové plány, robiť rozpočty a otvorene komunikovať. Naučila som sa zorganizovať si čas a pomáha mi to v podnikaní. Často sme ponorení v operatíve, ale korporácia nás naučila vidieť vždy aj širší obraz.
Naučila som sa však aj to, že každý je tam nahraditeľný. Myslím, že ľudia občas podliehajú pocitu vlastnej dôležitosti a domnievajú sa, že všetko stojí iba na nich a veľká firma po ich odchode skrachuje. Sú sklamaní, keď zistia, že boli súčasťou štruktúry, malým kolieskom v systéme. Občas si na to v našej malej firme s dvomi ľuďmi spomeniem. Tu je potrebnosť každého z nás reálna, jeden bez druhého by sme to nezvládli.
Ako ste sa dostali k nápadu prísť do Trenčína a otvoriť si obchod?
Náš prvý zámer bol dať výpoveď a pol roka cestovať po svete. Naplánovali sme si to, na všetko sme sa tešili, no môj ekzém sa natoľko zhoršil, že sme vysnívanú cestu museli zrušiť. Keď bolo zjavné, že sa na ňu nedostaneme, rozmýšľali sme, čo ďalej. Rýchlo sa nám vyjasnilo, že si nevieme predstaviť nepracovať spolu a nemať toľko spoločných povinností, známych a zážitkov, ako sme zvyknutí. Zároveň bolo zrejmé, že je malá šanca, že nás niekam zoberú oboch spolu, tak sme si povedali, že si pracovné prostredie vymyslíme a skúsime podnikať. Lákalo nás spojiť cestovný ruch a udržateľnosť. Mali sme sen ukazovať ľuďom, ako cestovať tak, aby boli čo najmenšou záťažou pre životné prostredie a zároveň získali hodnotné zážitky nad rámec toho, čo je možné pri pobyte v bežných rezortoch. Na realizáciu takého plánu sme však nemali dosť peňazí.
Ekologických tém sme sa nechceli vzdať, chceli sme sa v nich hýbať. V Bratislave sme nakupovali v bezobalovom obchode a z rôznych podujatí sme poznali, ako to je v zahraničí. Pamätám si, ako som sedela v izbe a len tak som povedala: „Tak si otvorme bezobalový obchod, to nie je také ťažké, na to nám hádam ušetrené financie stačia.“ Maťo povedal: „V Bratislave však už jeden je a nateraz postačuje.“ Tak sa nám to vtedy javilo. Bolo to však už len kúsok od nápadu, dobre, poďme do Trenčína, nie je ďaleko od Bratislavy, viac-menej ho poznáme, máme tam určité zázemie a možno tam niečo dobré prinesieme.
Akými riešeniami sa vo vašom obchode snažíte ľuďom uľahčiť každodenný život a dosiahnuť o čosi väčšiu harmóniu s planétou?
Naším mottom je: Spotrebuj len potrebné. Vymyslel ho Maťo, stalo sa našou víziou, niečím, na čo by sme chceli, aby ľudia pri nákupoch mysleli. Páči sa mi myšlienka jedného filozofa, ktorý povedal, že sloboda konzumu nie je ľudským právom, a to sa snažíme ľuďom vysvetľovať. Netreba si však predstavovať, že ľuďom zakazujeme kupovať si produkty alebo si robiť radosť materiálnymi vecami. Skôr im vysvetľujeme, že malé zmeny vyvolajú efekt, ktorý je viditeľný len v bežnom individuálnom živote a nespasí svet, ale má zmysel. V prvom rade im hovoríme, že najlepšie je spotrebovať to, čo už doma majú, netreba všetko vyhodiť a nahrádzať peknými, elegantnými ekologickými alternatívami. Učíme ich, že stačí prísť, keď to bude potrebné. Až potom nahradia starú vec novou, ktorá je menšou záťažou pre životné prostredie, lebo trebárs je z iného materiálu. Niektorým napríklad dám najprv na vyskúšanie prírodnú špongiu – lufu. Zistia, že ňou umyjú riad rovnako dobre, len nevytvoria žiadny odpad, nakoniec ju len vyhodia do kompostu. Vzhľadom na opatrnosť ľudí sa nám osvedčili jednoduché prvé kroky. Ďalší progres už robia postupne svojím tempom sami, začnú nosiť vlastné nádobky a sú na seba právom hrdí. Veľa sa venujeme osvetovým aktivitám, ale všetky robíme nenátlakovo a bez moralizovania, tak, aby sme ľudí svojimi názormi neodradili.
Okolo snahy ľudí o ekologickejší spôsob života je veľa mýtov. S ktorými sa stretávaš najčastejšie?
Tradičným mýtom je, že ekologické veci sú drahé. Áno, napríklad elektrické auto či solárne panely nie sú lacnou záležitosťou, no zvyčajné produkty nemusia byť finančne náročné. Ak hovoríme o spotrebných veciach, najmenej nás stoja tie, ktoré si nekúpime. Mnoho hračiek, elektroniky či iných vecí si ľudia doprajú skôr z roztopaše a po pár minútach na ne sadá prach, neprinášajú im žiadnu radosť. Ak však nejakú vyrobenú vec potrebujem, je to o tom, v akom množstve, prípadne ako často. A niekedy potom je fajn premýšľať, či je to ekologický, recyklovateľný produkt alebo nie. Pretože to je druhý častý mýtus, že nakupovaním zelených produktov neškodíme prírode. Lenže každý produkt, ktorý sa vyrobí, zanecháva nejakú záťaž. Bezhlavým nakupovaním ekologických produktov prírode nepomáhame.
Porozprávaj mi, prosím, o ľuďoch, s ktorými robíte. Ktoré zo spoluprác ťa obzvlášť tešia?
Veľmi ma teší každá dohoda s malými slovenskými farmármi či pestovateľmi. Mám radosť z dlhodobých aj z jednorazových spoluprác. Na ľuďoch vidím úprimnú radosť, ak ich sami objavíme a oslovíme alebo ak prídu a my im povieme, áno, chceme vaše produkty. Vnímajú to ako uznanie svojej práce. Počas korony je to ťažšie, ale vždy sa teším, ak nájdeme napríklad pestovateľa sliviek, ktorý nám vie dodať sušené slivky odtiaľto, a nemusíme sa boriť s množstvom sušených sliviek z Peru a Chile, alebo ak nájdeme človeka, ktorý vie vyrobiť drevené mydelničky a nemusíme pozerať tie z Číny. Nemôžeme, žiaľ, brať veci od ľudí, ktorí to robia len ako hobby, preto je vždy úspech, ak ich byrokracia neodradila a my sa môžeme s nimi dohodnúť.
Som rada, že od začiatku prevádzky obchodu spolupracujeme s Natur-Packom, čo je spoločnosť, organizácia zodpovednosti výrobcov, ktorá zabezpečuje, aby si výrobcovia obalov a neobalových výrobkov plnili povinnosti vyplývajúce zo zákona. Sú dôležitým článkom v rámci odpadového hospodárstva a rozumejú úlohe bezobalových obchodov. Páčia sa mi ich menšie osvetové aktivity podporujúce prevenciu a spôsob, akým verejnosti ukazujú zákulisie, ako to funguje za kontajnermi, aká je pravda na skládkach, čo sa tam deje. Vďaka nim sme sa boli aj my pozrieť na niekoľkých skládkach, čo nie je úplne ľahké vybaviť. Potom je to konferencia Slovakia Going Zero Waste, ktorá začala vtedy, keď sme vznikli aj my, a sme v nej od samého začiatku, vďaka čomu sme spoznali veľa zaujímavých ľudí a odborníkov, ktorí sa venujú téme odpadu a klimatickej kríze.
Najnovšie nám urobilo veľkú radosť, keď mal Maťo prednášku pre pani učiteľky v jednej trenčianskej škôlke o tom, aby vedeli niektoré témy a posolstvá odovzdať deťom v ich jazyku. Po stretnutí sa nám ozvali, že by chceli zásobovať svoju jedáleň bezobalovými potravinami, aby nemuseli kupovať cestoviny, tarhone a podobné suroviny v „sáčkoch“. Rozbehli sme milú spoluprácu, pekne im vo vratných vedierkach nosíme veci a vidíme, že to myslia vážne. Stretli sme sa totiž aj s tým, že vo firmách občas chcú prednášku len preto, aby si odškrtli povinnosť, ale reálne im na tom až tak nezáleží. O to väčšia je radosť, ak to niekto myslí úprimne.
Píšem aj pre portál Fitshaker, kde mi nechali rubriku Žijeme ekologicky. V nej otváram tieto témy ženám so vzťahom k zdravému životnému štýlu, cvičeniu, zdravej strave – dáva mi to zmysel, vidím príležitosť, že by to mohlo postupne prehlbovať ich vzťah k ekológii. Čerstvou informáciou je, že sme súčasťou Zelenej akadémie Inštitútu cirkulárnej ekonomiky a ideme sa sami vzdelávať aj formálnejším štýlom, nebudeme už len samoukovia.
Váš obchod funguje tri a pol roka a z toho dva roky tu máme pandémiu. Čo ste sa s Maťom za to obdobie naučili o sebe?
Keď sme si robili plány a všetky možné scenáre, pandémiu sme si do nich nezahrnuli. To nás nenaučila ani nadnárodná firma. Nevieme ani to, či spôsob, akým fungujeme teraz, je nový normál, na ktorý sa môžeme spoľahnúť a na základe ktorého plánovať, alebo či je to niečo, čo sa ešte bude meniť, keď bude odznievať pandémia. Korona nám situáciu sťažila, ale snažili sme sa flexibilne reagovať, investovali sme do webu, spustili sme e-shop, ktorému venujeme veľa pozornosti.
V rámci podnikania počas aj mimo pandémie sa nám potvrdilo, že sme dobrý tím. Vieme sa zastúpiť, ak jeden z nás vypadne. Predovšetkým sa však výborne dopĺňame v pracovných zručnostiach aj osobnostných kvalitách. Sme spolu 24 hodín denne a je nám dobre. Veľmi som v to dúfala a považujem za úspech, že sa nám to podarilo – sme kolegovia, sme partneri, o všetkom otvorene komunikujeme. Ak si všimneme, že sme pozabudli na niektorý aspekt vzťahu, tak si to povieme a napravíme to.
Na začiatku sme si chceli nájsť živobytie, ktoré nám bude vyhovovať, ktorým budeme tvoriť čo najmenšiu záťaž pre životné prostredie, a budeme robiť všetko pre to, aby sme ho zlepšili, eventuálne čo najmenej kazili. Nesnívali sme o tom, že zachránime planétu. Chceli sme si večer líhať do postele spokojní, že robíme všetko najlepšie podľa svojho svedomia. Až časom sme zistili, že chceme o kúsok viac, začalo nás hlbšie zaujímať, ako je to s odpadom, ako je to s klimatickou krízou, kam tento svet speje. Pôvodne sme netušili, že to budeme takto cítiť.
Snaha každého jedinca prispieť svojím správaním k zlepšeniu klímy má význam. Ľudia si však uvedomujú, že to nestačí. Zameriavajú sa na zvýšenie tlaku na systémové zmeny. Cítiš, že potrebujeme iniciatívy ako Klíma ťa potrebuje, Mladí za klímu, Fridays for Future či Z lavíc do ulíc?
Áno, potrebujeme ich a aj ich prístupy. Je to reflexia toho, čo spoločnosť chce. Ľudia sa k nim pridávajú, tak je zrejmé, že to chcú. Klíma ťa potrebuje prizvala k sebe do tímu expertov, ktorí sa venujú témam desiatky rokov, a posúva sa na ešte vyššiu odbornú úroveň, čo je fajn. No a študenti? Keď si spomeniem na študentské časy, ja som o žiadnom aktivizme ani nesnívala, hoci určité možnosti boli alebo som si ich mohla vytvoriť. Skladám klobúk pred nimi, že sa pozerajú okolo seba, identifikujú, čo je podstatné, a vedia povedať, na čo sa chcú zamerať. Uvedomujem si aj to, že veľa iných mladých ľudí je ľahostajných. Považujem za dôležité, že tieto organizácie sú, a teším sa z ich činnosti, no bez toho, aby sa niečo zakotvilo do hodnôt štátu, zmeníme len málo. Ak hovoríme o riešeniach klimatickej zmeny, ktoré majú mať reálny relevantný efekt, bez politiky a vlády to nepôjde. Politici počúvajú voličov a to, akých máme politikov, vyjadruje to, čo si ľudia na Slovensku myslia, čo chcú a čo potrebujú. Preto má každá rozumná osvetová práca pre ľudí význam. Ideálne by ešte bolo, keby sa tieto iniciatívy medzi sebou nepretekali, ale skôr vzájomne akceptovali, rešpektovali a povzbudzovali.
Čo sa týka vzťahu spoločnosti ku klimatickým zmenám, si skôr skeptická alebo optimistická?
Ako kedy. Už teraz totiž vieme, že sa nám nepodarí zabrániť zvýšeniu oteplenia v porovnaní s rokom 1990 o kritického 1,5 stupňa Celzia a svet naozaj bude vyzerať inak. V tom som realistka. Verím však tomu, že ľudstvo prežije, v tom som optimistická. Zvládli sme vojny aj pandémie, sme flexibilní, životaschopní, dokážeme sa vzchopiť. Otázka je, ako bude naša spoločnosť vyzerať, akú veľkú daň zaplatíme za to, že reagujeme tak neskoro. Obávam sa, že prídeme do bodu, keď pôjde o život, a nerozumiem, prečo s tým už teraz nerobíme omnoho viac. Ak by sme našu pozornosť nasmerovali tam, kde by mala byť, nemuselo by to byť neskôr také boľavé.
Nájdeš si čas pre seba? Ako oddychuješ?
Ak mám byť úprimná, je pre mňa ťažké nájsť si voľný čas v pravom zmysle slova a celkom pustiť z hlavy náš obchod. S Maťom sme si stanovili pravidlo, že v nedeľu nepracujeme. Občas ho síce nedodržíme a bavíme sa o práci, ale aspoň už nevytiahneme počítač. Ak môžeme, ideme na túru, žijeme prítomným okamihom, hýbeme sa. Možno to niekomu znie smutne, ale voľný čas si cielene plánujeme. Vyhovuje mi, že ho mám v kalendári, a viem, že si tam nedám žiadne prednášky, stretnutia, nič, tam jednoducho máme voľno. Obaja radi čítame knižky a potom sa o nich rozprávame. Vrátili sme sa k tomu tento rok a páči sa nám to. Ja som sa ešte navrátila k písaniu denníka, robí mi to radosť.
Si rada, že ste v Trenčíne? Zvykol si tu aj Maťo?
Som veľmi rada v Trenčíne. Mám rada aj Bratislavu, našla som si tam blízkych kamarátov. Trenčín som začala po rokoch znovu objavovať a veľmi ma to baví, cítim sa tu dobre. Pre mňa je ideálnym miestom. Je dosť veľký na to, aby si si tu užil kultúru a všetky mestské veci, na druhej strane sa tu necítiš osamelo, nestratíš sa v anonymite. Som spokojná, chýbajú mi len niektorí ľudia z Bratislavy. Maťo nemal veľa času premýšľať, do Trenčína prišiel narýchlo a hneď bol zaneprázdnený podnikateľskými vecami. Aj on má Trenčín veľmi rád, dobre sa tu cíti, ale Bratislava mu chýba. Keď tam prídeme, ožije, zmení sa mu mimika aj reč. Obaja sa však tešíme z toho, že si tu budujeme pevnejšie vzťahy, hlbšie priateľstvá, a myslím, že si vieme predstaviť, že by sme tu zakotvili navždy.
Ďakujem.
S Martinou Novotovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.
