S Martinom o tom, ako pomáha ľuďom v Trenčíne užívať si pohyb

Naštartoval Trenčiansky polmaratón, mestský beh Night Run, Benefičný beh Pro Autis a pár ďalších pravidelných akcií. Martin Vlnka, otec synov Miška a Samka, je organizátorom športových podujatí pre verejnosť, telocvikárom a kondičným trénerom. Viac ako špičkové výkony mu robí radosť stretávanie sa s ľuďmi rôznych generácií, zdravý životný štýl a stále nové priateľstvá.

Si učiteľom telesnej výchovy, kondičným trénerom, organizuješ bežecké a iné športové podujatia, máš rád pohyb. Športoval si a hýbal si sa odmalička?

Áno, odjakživa. Už ako mladí chalani sme sa veľa hýbali. Zaujímalo ma karate a chodil som na atletiku. Nemal som svoju jednu či dve konkrétne disciplíny, skôr som robil tú základnú, všeobecnú prípravu. Hľadali sme, v čom by sme boli dobrí, vtedy som sa venoval najmä stredným bežeckým tratiam.

Takže bolo zrejme prirodzené, že tvoja cesta viedla priamo na Fakultu telesnej výchovy a športu UK v Bratislave.

Vieš, že ani nie? Na základnej škole som nebol extra dobrý žiak, takže som nepokračoval na gymnáziu, ale najprv som šiel na učňovku. Potom som si strednú školu ešte trochu predĺžil tým, že som išiel na nadstavbu, a až potom na vysokú školu. Stal sa zo mňa telocvikár.

Chcel si skôr trénovať alebo ťa od začiatku lákalo ísť učiť?

Myslel som si, že budem väčšinou trénovať, učiť som ani nechcel. Keď som sa prvýkrát uchádzal o zamestnanie, predpokladal som, že to bude niečo dočasné, a pozri, na Základnej škole na Bezručovej ulici som už šestnásť rokov. Ťahalo ma to inam, chcel som pomáhať jednotlivcom v športovej príprave. Vtedy však bola iná situácia ako dnes. Nebolo to tu vôbec bežné. Dokonca si myslím, že tu nebol nikto, kto by sa špeciálne venoval individuálnej príprave športovcov či rekreačných bežcov.

Učíš a zároveň trénuješ. Je možné to časovo stíhať?

Dá sa to zvládnuť, len si to musím zladiť. Na škole mám len čiastočný úväzok. Tento rok by som podľa rozvrhu do práce chodil len v pondelok, stredu a piatok.

Pripravoval si kondične od začiatku profesionálnych športovcov?

Veru nie. Začínal som s rekreačnými športovcami. Niektorí sa chceli pripraviť na svoju sezónu, druhí chceli len byť o čosi zdravší a ďalší si želali trebárs iba dobre vyzerať v lete v plavkách. Kedysi mali profesionálni športovci svojho trénera a s ním robili všetko. Až neskôr tam prenikla špecializácia a kondičnú prípravu s nimi začal robiť iný človek.

Ak vynecháme na chvíľu profesionálov, akí ľudia ťa najčastejšie oslovujú na spoluprácu?

Za roky, čo sa tomu venujem, môžem povedať, že ktokoľvek. Chodia ku mne muži, ženy, mladší aj starší. Často napríklad prichádzajú deti, ktoré potrebujú kondične podporiť pri svojom športe alebo majú menšie zdravotné problémy, chcú zlepšiť svoju fyzickú kondíciu, upraviť hmotnosť alebo nabrať svalovú hmotu. Väčšina mojich klientov, možno až osemdesiat percent, sú teraz cvičenci, ktorí sa chcú predovšetkým dobre cítiť, chcú byť fit a zdraví.

Ako veľmi je pri rekreačnom cvičení dôležitá psychická pohoda?

Venujem sa jej rovnako ako cvičeniu samotnému. Výsledný efekt na celkový pohybový prejav športovca a kvalitu jeho života je väčší, ak sa rovnomerne zaoberáme zvyšovaním jeho funkčných aj psychických možností.

Ako to prebieha?

Záleží na tom, či sú to vrcholoví športovci alebo rekreační športovci. S klientom, ktorý nerobí profesionálny šport, sa najprv o všetkom porozprávam, urobíme si základnú diagnostiku jeho pohybového systému, zdravotného stavu a životného štýlu, prípadne aj jeho stravovacích návykov a predchádzajúcej pohybovej aktivity a urobíme si jednoduchý plán. S vrcholovým športovcom alebo športovkyňou si okrem toho stanovíme ciele, ktoré chceme spoločne dosiahnuť. Samozrejme, je dôležité zosúladiť celú kondičnú prípravu aj s ostatnými jeho či jej tréningami, aby bolo všetko po každej stránke v poriadku.

Športové tímy majú dnes často svojich vlastných kondičných trénerov. Ty máš však najmä skúsenosti s individuálnou kondičnou prípravou mimo hlavnej sezóny.

Áno, presne tak. Venoval som sa najmä profesionálnym hokejistom, ktorí počas leta neboli so svojím tímom, lebo prišli na prázdniny domov. Kondičnú prípravu som robil v minulosti napríklad s Majom Gáboríkom, Mariánom Hossom či Tomášom Kopeckým.

Bolo ich potrebné aj povzbudzovať do práce?

Vrcholoví športovci sú sami motivovaní. Ja som sa venoval ich kondičnej príprave. Cvičenie je na každom z nás jednotlivo. Možno tých svojich rekreačných občas podporím alebo zľahka podpichnem, ale mentálnemu trénerstvu sa špeciálne nevenujem. To by už bolo veľa. Aby som mohol mať živnosť a robiť kondičného trénera, musel som absolvovať po škole pár školení. Neskôr sme potom my sami robievali školenia trénerov na dosiahnutie potrebného stupňa kvalifikácie.

Vyhovuje ti venovať sa dvom činnostiam – učeniu a trénovaniu?

Ozaj som nerátal, že budem učiť toľko, koľko učím. Kedysi som bol v robote v jednom kole od pondelka do soboty, od rána do večera. Zo školy do fitka, z fitka do školy. Teraz to nijako nehrotím. Našiel som rovnováhu, robiť dve odlišné práce mi prináša vítanú zmenu, nemusím byť stále v škole, ale ani bez prestávky vo fitnescentre. Mám aj iné aktivity a na rovinu poviem, že sa už snažím viac venovať rodine a myslieť aj trochu na seba.

Učíš telesnú výchovu, ktorá poskytuje základné vzdelanie z oblasti pohybu a športu, prispieva k vývinu mladých ľudí a k formovaniu ich vzťahu k pohybovej aktivite. Obľubujú žiačky a žiaci hodiny telesnej výchovy? Radi sa hýbu?

Myslím, že pred pätnástimi rokmi sme mali v Trenčíne, možno na celom Slovensku, obdobie, keď bol pohyb trochu v úzadí. Zo športových klubov bol pre deti na výber akurát hokej a futbal. Teraz je to podstatne lepšie. Výber športov je neuveriteľne široký a okolo viacerých klubov sú súdržné, priateľské komunity, v ktorých sa dá s ľuďmi zažiť veľa zábavy.

Áno, hovorí sa, že deti nie sú pohybovo také šikovné, ako sme boli my, keď sme boli mladí, ale myslím, že opäť prichádza obdobie, keď sú deti svižnejšie, rady sa hýbu. Po desaťročnej prestávke prichádza nová generácia. Mnoho rodičov sa snaží, aby sa ich deti venovali pohybu a vybrali si nejaký športový krúžok. Je to poznať aj v školách, na vyučovacích hodinách je to oveľa lepšie. Prváci sú pri nástupe do školy obratnejší, šikovnejší a ľahšie sa s nimi pracuje.

20. apríla 2013 sa v Soblahove uskutočnil benefičný beh Pro Autis. Bol venovaný deťom s poruchou autistického spektra navštevujúcim trenčianske autistické centrum, ktoré vzniklo krátko predtým. Ako k tomu prišlo? Tušil si, že vznikne taká pekná tradícia?

Veril som, že vzniká niečo pravidelné, istý som si tým však vôbec nebol. Sám som bol v tom čase nadšeným bežcom, možno až trochu uleteným. Neprestajne som chodieval na rôzne podujatia, tak som si povedal, urobme niečo aj my. V skutočnosti to však rozbehla moja žena, ktorá otvárala autistické centrum. Začínali sme od nuly a veľmi sme to chceli zvládnuť, tak sme hľadali všetky možnosti, ako získať finančnú podporu. Povedali sme si, spravme benefičný beh, zožeňme pár rovnako nadšených ľudí a bude to. A tak sa aj stalo. Zorganizovali sme to prvýkrát a išli sme ďalej.

Pamätáš si, koľko bežcov a bežkýň ste na prvom ročníku mali?

Fúha, to si nepamätám. Okolo dvesto alebo tristo?

Naopak, máš celkom dobrú pamäť. Samotného behu sa pred ôsmimi rokmi zúčastnilo 71 detí a 135 dospelých bežcov. Bol to veľký úspech. Okrem nich prišlo aj mnoho ďalších ľudí, ktorí chceli podporiť novovzniknuté autistické centrum.

Mne sa páči, že na benefičné behy chodieva veľa detí a celé je to jedno veľké rodinné stretnutie. Keď sme organizovali beh prvýkrát, ponúkali sme bežcom a bežkyniam guláš. Presne si to pamätám, celá naša rodina varila, sami sme deň predtým krájali cibuľu, chystali mäso, bolo to o priateľskej atmosfére a tá tam zostáva aj naďalej. Pravidelne prichádza naša veľká rodina, kamaráti, s ktorými sa síce nestretávame často, ale o to radšej ich vidíme, pricestujú z Bratislavy a skadekoľvek. Len už nevarievame guláš, to by pre toľko ľudí bolo náročné. Niečo vždy sami v Soblahove prichystáme, dačo aj objednáme, je to tak ľahšie.

Nezostalo však iba pri benefičnom behu.

Začala ním celá séria akcií. Po prvom benefičnom behu sme sa s kamarátmi dohodli, že zorganizujeme Trenčiansky polmaratón, a o ďalší rok sme spustili Night Run. Po týchto dvoch úspešných pilotných podujatiach Laďo Matejka s Milanom Makišom naštartovali od roku 2015 Trenčiansku bežeckú ligu. Rok či dva som im, myslím, pomáhal, teraz sa o ligu starajú sami. Majú v nej deväť bežeckých podujatí, ktoré sa konajú od marca do novembra, vždy na inom mieste v okolí Trenčína. Je to pekná propagácia behu pre širokú športujúcu verejnosť, vyberajú príťažlivé lokality a aj dĺžky tratí sú zaujímavé a pestré, každý si príde na svoje.

Trenčiansky polmaratón je v našom meste najdlhším behom, má početnú skupinu pravidelných účastníkov, najviac pretekárov a pretekárok sa schádza na nočnom behu. Čím to je?

Máš pravdu. Keď sa pretekalo štandardne, mali sme na ňom okolo 600 štartujúcich. Naposledy v októbri to bolo len asi 150. Bol to posledný deň v roku, keď ho bolo možné usporiadať, ale verím, že tento rok to bude lepšie. Nočný beh je skôr spoločenskou udalosťou. Je odlišný od iných behov a ľudia dnes presne niečo také vyhľadávajú. Atraktívny je najmä tým, že sa beží v centre mesta a potme. Účastníci vidia miesta, ktoré poznajú, inak, nanovo. Navyše je kratší, sedem kilometrov zabehnú aj nebežci, a dokonca sa dajú aj odkráčať. Nechceme nikoho vynechať či odradiť, preto sme aj na polmaratóne umožnili vytvárať štafety, v ktorých každý odbehne približne päťkilometrový úsek. Zapojíme tak viac rekreačných bežcov a ideálne je to pre skupiny kamarátov z práce.

Niekto predsa len uprednostňuje lesný terén. S občianskym združením Sportkemp robíte aj obľúbený Beh od hradu k hradu, ktorý začína pri hrade Beckov a končí v lesoparku Brezina v blízkosti Trenčianskeho hradu.

Príroda je neoddeliteľnou súčasťou premýšľania o našich pretekoch. Behanie na čerstvom vzduchu, z veľkej časti po mäkkom povrchu, obklopení hlbokými lesmi, lúkami, krásnymi scenériami, to môže našej duševnej pohode len prospieť. Na trati z Beckova do Trenčína nájdeš lesný chodník, ktorý je miestami aj skalnatý, viackrát prechádzaš cez potok. Je to iné dobrodružstvo ako mestský beh. Väčšina ľudí, ktorí si vyberú lesný beh, naň ide kvôli prírode a zážitku. Sú však aj takí, ktorí sa behu na asfalte vyhýbajú z iných dôvodov. Keď tak o tom rozprávame, je až trochu zvláštne, že mestské behy sú dnes populárnejšie ako lesné. Možno je to naozaj najmä ich dostupnosťou, stretnutiami s priateľmi a sprievodnými podujatiami.

Energie máš podľa všetkého dosť. Popri spomínaných pravidelných podujatiach pripravuješ každoročne aj Trenčiansky triatlon spájajúci plávanie, cyklistiku a beh. Ako sa cítiš v role organizátora?

Je pravdou, že prvé organizačné veci, ako sú príprava tratí, všetky papiere či spolupráca s partnermi, riešim zvyčajne sám. So samotnými podujatiami mi však pomáha celá veľká rodina. Mám šťastie, mám šikovnú ženu, mám tri sestry a každá z nich má zase svoju rodinu, takže je nás zase viac. Veľa dokážeme už v našom širšom rodinnom kruhu. Ako dobrovoľníci mi pomáhajú najmä ľudia, ktorým sa venujem. Občas poprosím o pomoc ich alebo sa ozvem chalanom, ktorým chodím sem-tam pomáhať pri futbalových tréningoch, niekedy mi požičajú celý tím. Je to pomoc, no dakedy je to aj ťažšie, dobrovoľník najprv povie, že príde, a potom mi zavolá, že nepríde, a ja nemôžem nič povedať. Je to prirodzené, naučil som sa, že musím vždy mať nejakých v zálohe pre prípad, že dakto vypadne. Vážim si ich pomoc.

Mne sa páči na podujatiach, ktoré organizuješ, aké sú obľúbené medzi ľuďmi všetkých generácií.

Áno, súhlasím. To je super. Starší ľudia, páni aj dámy, sú nesmierne šťastní a neuveriteľne vďační. Vždy po pretekoch prídu za nami, prehodia dve-tri slová a zakaždým sa poďakujú. Sú takí milí a spokojní. Majú pohyb naozaj radi a my sa z toho tešíme. Trenčianski starší páni majú dokonca svoju štafetu a umiestňujú sa neustále na predných priečkach. Štyria z nich majú, myslím, okolo 65 rokov, je to pekné a obdivuhodné.

Keď si trénoval vo fitnescentre, diaľkovo si vyštudoval ďalšiu vysokú školu – máš za sebou trojročné bakalárske štúdium fyzioterapie. Ako k tomu prišlo?

Nejako sa mi to na staré kolená podarilo, sám neviem ako, ale podarilo. Prichádzali za mnou občas ľudia, že sú zranení, že majú toto a tamto, že sa potrebujú dať dokopy. Mali sme tam chalana, ktorý bol fyzioterapeut, ale ani on nevedel vždy odpovedať na moje otázky, tak som si povedal, že si pôjdem trochu poštudovať. Zdalo sa mi rozumné, aby sme vedeli klientom pomôcť so základnými vecami. Ak má väčšie zdravotné problémy, tak ho aj teraz, samozrejme, pošleme k lekárovi.

Na začiatku si vravel, že si nebol extra dobrým žiakom, ale máš dve vysoké školy. To je obdivuhodné, nie?

Dá sa na to aj takto pozerať. Mne sa ani teraz nechcelo veľmi učiť, nejako som to nakoniec dal a som rád, hodí sa mi to. Asi som musel dobehnúť, čo som v mladosti zanedbal.

Veľa vecí si popri práci učiteľa inicioval, rozbehol, vložil si do nich čas a energiu, potešil veľa ľudí. Čo organizovanie podujatí pre ľudí dáva tebe, Martin?

Ak by som ich nezačal robiť ja, tak po roku, po dvoch by ich určite začal robiť niekto druhý. Isto by sa ich niekto chytil, máme tu veľa šikovných ľudí. Zo začiatku to bolo ťažšie, všetko som sa učil postupne a dalo mi to zabrať. Mal som jednu robotu, druhú, tretiu, chodil som do školy, bolo to časovo náročné. Odvždy ma však bavilo niečo pre ľudí organizovať. Keď som nejakú akciu spravil a dopadla dobre, hneď som chcel vymyslieť niečo ďalšie. Najťažšie je asi zháňať finančných partnerov. Nie je to tak, že by stáli v rade a pchali nám peniaze do vačku. Ľudia nevedia, koľko úsilia organizátori vkladajú do príprav akcií, a nepoznajú všetky náklady spojené s ich realizáciou. Aj mne samému to zaberie toľko času, že by som určite lepšie zarobil niekde na brigáde. Je to však v poriadku, vôbec sa nesťažujem. Najviac ma teší, že sa ľudia bavia, majú radosť, robia niečo pre seba, žijú o čosi zdravšie. Dobrý pocit mám aj z toho, že mám okolo seba ľudí, ktorí nám ochotne a nezištne pomáhajú.

Ďakujem.

S Martinom Vlnkom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.

Voices, n.o.
Gen. Viesta 6
911 01 Trenčín
IBAN: SK65 0200 0000 0024 1744 6357
IČO: 37925156
DIČ: 2022545327
Zásady ochrany osobných údajovZásady používania súborov cookie
Rozhovory Choices pripravujeme vďaka Nadačnému fondu Telekom pri Nadácii Pontis už od roku 2013. Nájdeš nás na: