Janka, do domova sociálnych služieb si nastúpila pred deviatimi rokmi na pozíciu vedúcej sociálno-zdravotníckeho úseku. Keď si sa neskôr stala riaditeľkou, prekvapilo ťa niečo? Líšia sa tvoje povinnosti od toho, čo očakávali tvoji blízki?
To je dobrá otázka. Pamätám si, že moje deti si mysleli, že si môžem kedykoľvek urobiť voľno, zostať s nimi doma a dať si lepšiu výplatu, lebo som riaditeľka. Mňa najviac zaskočilo, koľko času musím venovať iným veciam ako samotnej sociálnej službe. Keďže sídlime v národnej kultúrnej pamiatke, veľa energie mi zaberie prevádzka. Nielen zabezpečenie chodu kuchyne či práčovne, ale napríklad aj starostlivosť o budovu či stromy v parku. Bolo by fajn, keby ma tieto veci zamestnávali aspoň o niečo menej.
Ako si sa, prosím, dostala k svojmu povolaniu?
Ako dieťa vyrastajúce v Nových Zámkoch som nemala jednoznačnú predstavu o svojej budúcnosti. Túžila som byť učiteľkou v materskej škole. Chcela som ísť do Levíc na strednú pedagogickú, odmalička mi však moje okolie hovorilo, že nemám hudobný sluch. Podmienkou talentových skúšok bolo hrať na hudobnom nástroji, tak som to ani neskúsila a išla som rovno na strednú zdravotnícku školu, ktorú sme mali v našom meste. Bavilo ma, keď sme sa na hodinách psychológie a občianskej náuky rozprávali o duši a iných abstraktných témach, a učitelia ma povzbudili rozmýšľať o vysokej škole. Prekvapili ma, lebo sama som podobné ambície nemala. Kvôli štúdiu psychológie som sa dokonca rozhodla maturovať z matematiky, čo bolo dosť odvážne, lebo sme sa ju tri roky vlastne neučili. Nakoniec mi to nepomohlo, nevzali ma. Ako druhú školu som si dávala sociálnu prácu s tým, že o rok skúsim znova psychológiu, lenže štúdium sociálnej práce na Trnavskej univerzite sa mi zapáčilo. Zaujala ma sociológia, právo aj ďalšie predmety. Celé mi to zrazu pripadalo praktické a užitočné, tak som tam zostala.
Vtedy som sa chcela venovať ľuďom so závislosťami. S kamarátkou sme najprv chodili na skupiny anonymných alkoholikov a potom sme samy zriadili svojpomocnú skupinu pre mladých s inými závislosťami. Snažili sme sa im pomáhať, ako sme vedeli. Po škole som sa vrátila do Nových Zámkov, lenže tam bolo ťažké nájsť si zamestnanie. Dobrovoľnícky som preto chodievala pomáhať do penziónu pre dôchodcov a tam sa ma pán riaditeľ po pol roku spýtal, či nechcem robiť časopis. Chytila som sa toho nápadu, vymýšľali sme rubriky, zozbierali články od obyvateľov zariadenia a v spolupráci s tlačiarňou vydali prvé číslo. Tešila som sa, lebo vyzeralo profesionálne. Páčilo sa aj druhým a po mesiacoch dobrovoľníctva ma teda pán riaditeľ zamestnal, hoci najprv len na polovičný úväzok. Z kultúrnej pracovníčky sa neskôr stala sociálna pracovníčka. Popri tom som ešte v Leviciach nejaký čas zbierala skúsenosti pri projektoch s protidrogovou prevenciou na školách. Potom som sa vydala do Trenčína a pracovala som na Juhu ako sociálna pracovníčka. Teraz je to centrum sociálnych služieb, vtedy to bol domov dôchodcov. Odtiaľ som išla na materskú, plynule som pokračovala druhou a po materskej som sa ocitla v Kochanovciach.
U vás sú dospelí ľudia s mentálnym a kombinovaným zdravotným postihnutím, ste zariadením s celoročným pobytom. V čom je to pre teba odlišné od práce s inými skupinami?
Od klientov máme obrovskú spätnú väzbu, to je asi najväčší rozdiel v porovnaní s predošlými zamestnaniami. Sú bezprostrední, úprimní, srdeční, niekedy aj smutní alebo nahnevaní. Zrkadlia nás a umožňujú nám tým veľa sa učiť. Motivuje ma, že im pomáhame rozvíjať sa a že ich progres vidíme. Keďže viacerí nemajú žiadnych príbuzných, sme pre nich jediní ľudia, s ktorými majú bližšie vzťahy. Naša práca je nesmierne tvorivá a zažívame pri nej veľa pekných situácií.
Čo sa ti v prvých rokoch práce zdalo v práci s klientmi podstatné?
Nastupovala som odhodlaná, ale bez skúseností s prácou s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Nemali sme špeciálnych pedagógov ani psychológov, všetko sme sa učili postupne. Pamätám si, keď sme od Iuventy získali v KomPraxe podporu pre prvý malý projekt. Nacvičili sme si divadelné predstavenie, od pána starostu sme dostali priestor v kultúrnom dome a tešili sa, že sa na nás prišli pozrieť bývalí zamestnanci, seniori z obce aj deti z kochanovskej škôlky, ktorá má, mimochodom, skvelú pani riaditeľku. Mali sme obrovský úspech a vtedy som si prvýkrát naplno uvedomila, že je škoda, aby naši klienti žili len za múrmi kaštieľa.
Pokračovali sme v aktivitách, ale ešte dôležitejšie je, že sa menil náš vzťah ku klientom. Viac sme si všímali, ako s nimi komunikujeme. Povedali sme si, že im chceme viac prejavovať úctu a rešpekt. Podarilo sa nám rozbehnúť tvorivé dielne – nadviazali sme nimi na prácu pána Gavendu, ktorý počas svojho pôsobenia zabezpečil keramickú pec. Potešilo ma, keď kolegyňa Janka Breznická spoločne s klientkou Majkou chodili do Trenčína na kurz keramiky. Prirodzene tak vznikla u nás pracovno-terapeutická dielňa Púpavka. Jej keramickú časť riadi Janka a textilnú zase vedie kolegyňa Zuzka Malcová. Tam s klientkami šijú dekoračné predmety a tkajú koberce. Skúšame aj ďalšie nápady, bocciu či kanisterapiu. Významný je u nás však aj nácvik bežných denných činností. Získali sme darom kúsok kuchynskej linky. Klienti si začali variť kávu, čaj, začali si po sebe umývať šálky. Neskôr sme kúpili práčku, jedna skupina si začala prať a vešať bielizeň. Sú to drobné radosti, ktoré podporujú ich samostatnosť a dávajú našej práci zmysel. Do všetkého nového idem od počiatku s Gabikou Paškovou, dobre sa dopĺňame, rozumieme si a je pre mňa v práci veľkou oporou. S klientmi maľuje, občas s nimi zájdeme do obchodu, na kávu či vymyslíme divadelné predstavenia. So sociálnymi sieťami a sieťovaním v komunite mi zase pomáha Peťa Hodáková. Mám šťastie na ľudí a teším sa z toho.
Aj pani doktorka Hanka Tisová hrá v tvojom pracovnom živote dôležitú úlohu.
Hanka bola pred časom dobrovoľníčkou Rotary Clubu Trenčín a ten nám daroval keramickú pec, ktorú som už spomínala. Boli sa u nás pozrieť a neskôr začala Hanka aj s pár známymi raz mesačne, v sobotu dopoludnia, chodievať za klientmi. Trávili spolu čas, kreslili si alebo tancovali, klienti sa na nich vždy veľmi tešili. Aby sme sa s Hankou lepšie spoznali, dohodli sme si stretnutie v Trenčíne na Sihoti. Presne si pamätám jej ohromnú energiu a nadšenie. Rozprávala som jej rôzne myšlienky z projektu deinštitucionalizácie (DI), ona ich pozorne počúvala, reagovala na ne a pri každej mi dávala tipy, kto by nám vedel s čím pomôcť. Cítila som, že jej záujem je úprimný. Hovorila som jej o chránených dielňach, zaujalo ju to, a keď v roku 2016 vznikol z ich partie Rotary Club Trenčín Laugaricio, začala som veriť, že sa nám ich podarí zriadiť. Hanka je dynamická, komunikatívna a nevzdáva sa. Je pre mňa veľkým darom.
V chránenej dielni ste otvorili najprv kaviareň a potom koncom roka 2019 aj baliareň. Spolu sedem vašich klientok a klientov tam našlo pracovné uplatnenie. Čo si sa vďaka tomu naučila ty?
Mala som zážitky z podobných zariadení, skúsenosti aj z Čiech či Nemecka, bola som plná predstáv, očakávaní a neskôr aj obáv, či naši klienti zvládnu prácu, cestovanie a situácie s ním spojené. Pomohlo mi, že Hanka je nekompromisná. Z dielní sa veľmi teším. Sú veľkým posunom správnym smerom, pre občanov so zdravotným postihnutím znamenajú veľmi veľa a som rada, že aj v iných častiach Slovenska sa darí prevádzkovať podobné dielne. Ozývajú sa nám aj ľudia zvonku, či nemáme pre nich pracovné miesto, preto verím, že sa táto služba bude u nás ďalej rozvíjať. Naši klienti vedú vďaka tejto príležitosti bežnejší život. Sú samostatnejší, sebavedomejší, veselší. Je pravda, že cestovanie je pre nich zložité. Viacerí verbálne nekomunikujú, niektorí nevedia čítať. Ak im autobus odíde alebo vôbec nepríde, je to pre nich náročná situácia. Riziká si uvedomujú. Ak by žili v Trenčíne v nejakom byte alebo dome s podporou odborného personálu, tak by to bolo ľahšie. Máme nápady, ako by sme mohli veci postupne ďalej zlepšovať.
Vašu klientku Majku som spoznal krátko pred otvorením Kaviarne Na ceste pred niekoľkými rokmi na kurze keramiky. Hoci ju tvorba evidentne bavila a rýchlo sa učila, vôbec nerozprávala, bola nenápadná, plachá, až trochu ustrašená. Keď sme ju po dvoch rokoch stretli na vianočnom koncerte, do kinosály vošla pekne oblečená, upravená, usmiata mladá žena, ktorá si viditeľne celý večer užívala.
Mám rada reflexie o našich klientoch od druhých ľudí. My sme spolu každý deň a vy vidíte také zmeny výraznejšie ako ja. Pre mňa bol silný moment v roku 2014 v prvom národnom projekte DI, keď sa jeden z hodnotiteľov pristavil na chodbe pri našom klientovi s mentálnym postihnutím a pridruženou psychiatrickou diagnózou. Nevedel, s kým sa stretáva, podal mu ruku, oslovil ho priezviskom a vykal mu. A stal sa malý zázrak. Náš klient pocítil, že niekto sa k nemu správa ako k dospelému, seberovnému, a bez mihnutia oka prijal novú rolu. Jeho diagnóza ani postihnutie, samozrejme, neprestali existovať, uvedomila som si len, aký obrovský vplyv na ľudí má prostredie a to, ako sa k nim správame.
Máme dokonca klientov, ktorí sa zúčastnili voľby starostu obce. Postupne sme ich prijateľnou a zrozumiteľnou formou pripravovali, spolu sme preberali programy jednotlivých kandidátov. Teraz sa napríklad tí, ktorí môžu, sčítavajú. Prídu do kancelárie, sú pri počítači a odpovedajú na otázky. Prináša to aj úsmevné situácie. Keď sa Adamko sčítaval, kolegyňa Peťa sa ho pýtala na stav, či je ženatý, rozvedený alebo slobodný. A Adam hovorí: „Peťuška, a to mám uhádnuť?“ Tie príhody sú veselé a dôležité. Veď len prežívaním situácií sa pre nás okolnosti stávajú bežnejšími, pochopiteľnejšími. Iba tak sa všetci stávame sebavedomejšími.
Iná naša klientka Reka mala vlastný spevácky koncert v galérii, spolu s Majkou boli s nami na benefičnom koncerte s parádnymi účesmi, mejkapom a vo večerných šatách. Majka by napríklad dokázala variť, starať sa o domácnosť, pestovať kvety či zeleninu v záhradke. Môže z nej byť spokojná gazdinka. Rozhodne nie je žiadny dôvod na to, aby sedela v izbe a len čakala na raňajky, obed a večeru.
Obaja sme vyrastali v dobe, keď ľudí so zdravotným znevýhodnením nebolo vidieť. Boli fyzicky odčlenení od komunít a rodín, čo obmedzilo ich schopnosť a pripravenosť zapojiť sa do spoločnosti. Našťastie sa inštitucionálna pomoc postupne mení na komunitnú. Čo však môžeme robiť, aby sa zlepšili aj naše postoje voči ľuďom odkázaným na pomoc?
Vieš, pri hľadaní pozemkov a nehnuteľností do projektu DI sme sa stretli s pozitívnym prístupom, ale aj s neprimeranými otázkami, zraňujúcimi reakciami, možno až diskrimináciou jednej realitnej agentúry. Uvedomila som si však, že sa nemôžem čudovať, lebo ľudia na Slovensku skutočne nemali príležitosť ani priestor získať podobnú skúsenosť. Aj ja som pri nástupe do zariadenia v Kochanovciach musela najprv spracovať, že vidím pokope viac ľudí s ťažkým postihnutím. Chcelo to čas. Ten dávame aj novým zamestnancom pri prijímaní do pracovného pomeru. Netreba to brať dramaticky, je to prirodzené, nikoho neodsudzujem.
Čo môžeme robiť? Veľakrát zaznieva argument, že spoločnosť nie je na niečo pripravená. Lenže spoločnosť nepripravíme tak, že budeme dokola rozprávať, že niečo je normálne, jednoducho musíme ľuďom umožniť to zažiť. Skrývaním klientov nič nevyriešime, preto mávame občas spoločné aktivity s materskou školou v Kochanovciach a so základnou školou v Chocholnej. Zavše niekam ideme ako obyčajní účastníci, na deň detí, mestský trh Trenčín na korze alebo váš kvíz Oflajn, alebo si urobíme spoločnú brigádu v obci, natierame lavičky, trháme burinu, zbierame smeti. Podstatné je, aby veci boli prirodzené, voľné, nie silené, že teraz sa akože učíme niečo o predsudkoch. Možno je pre ľudí prvýkrát niečo zvláštne, ale časom o tom ani nerozmýšľajú.
Spomenieš si občas na to, ako si spolupracovala s Materským centrom Srdiečko?
Keď som sa prisťahovala do Trenčína, hľadala som zázemie a kamarátov. Ich aktivity ma lákali. Začali sme chodievať s dcérou Emmkou na fitlopty a neskôr som sama viedla kurzy pre ďalšie mamičky. Stala som sa členkou, našla som si kamarátky, zapojila som sa do Míle pre mamu, Akadémie vzdelávania, do ďalších činností a podujatí. Spoznala som tam Peťu Hodákovú a naše dcéry spolu vyrastali. Rada na to spomínam. Keď sa v akejkoľvek oblasti stretnú ľudia, ktorí niečo robia, veľa im to prinesie. Podobne bývam ako dobrovoľníčka na festivaloch dobrodružných filmov HoryZonty. Najradšej som pri vstupe do sál, kontrolujem lístky a usmievam sa na prichádzajúcich.
Máš rada dobrodružstvo?
Úplne adrenalínový typ nie som, ale dobrodružstvu sa nebránim. Raz sme išli so švagrinou v Nízkych Tatrách na tandemový paraglajding. Lety z Chopku trvali zväčša dvadsať minút. Boli sme však posledná skupina a môj pilot rozhodne bol dobrodružný typ. Vo vzduchu sme boli asi hodinu, zažili sme plachtenie, stúpanie s prúdmi aj rýchle krúženie. Tento úžasný zážitok prišiel v správny čas, práve som sa rozhodovala, či zobrať pozíciu riaditeľky. Dodalo mi to odvahu. Mám rada lyžovačky, turistiku alebo stanovanie, ale výpravné cestovateľské zážitky nemám.
Odkiaľ vôbec berieš energiu na svoju prácu?
Ak som sklamaná alebo bezradná, snažím sa so svojimi pocitmi nebojovať. Mám okolo seba ľudí, ktorým sa zdôverím, a zvyčajne to pomôže. V práci máme mnoho veterných mlynov, polienok pod nohami, ale záleží nám na klientoch a chceme sa posúvať dopredu. Kvôli klientom aj kvôli zamestnancom. Chcem, aby práca mala pre nich zmysel. Myslím, že vzťahy dávajú našim životom skutočnú kvalitu, a preto pri nich netreba šetriť energiou. A myslím tým všelijaké vzťahy – ku kolegom a kolegyniam, k členom rodiny, priateľom, klientom, ale trebárs aj vzťah k prírode. Neviem to možno pekne vyjadriť, ale pre mňa je dôležité venovať sa vzťahu k Bohu a láske ako energii. Nikoho sa však o ničom nesnažím presviedčať, sú to pre každého osobné, dôverné veci. Pre mňa nie je až také podstatné veriť v Boha ako veriť Bohu.
Myslím, že rozumiem. Navyše, vo viere sme akoby stále na ceste. Ozaj, ako vznikol názov chránenej dielne Na ceste?
Keď som krátko pracovala v Rade pre poradenstvo v sociálnej práci, zažila som aj jednu väčšiu pracovnú poradu s pánom Slavojom Krupom. Skvelý človek, výnimočný zážitok. Všetkých, čo sme dokola sedeli, sa nás po jednom spýtal na naše pracovné úlohy, ale aj na to, čím na našich pobočkách prechádzame a čo pri tom prežívame. Nič také som dovtedy nezažila. Potom použil slovné spojenie, že každý z nás je „na ceste“. Spomenula som si na to v Kochanovciach pri riešení individuálneho prístupu ku klientovi a pri individuálnom plánovaní a povedala som si, že si ho ponechám ako názov pre zariadenie, ktoré by niekedy mohlo vzniknúť. Keďže neviem odhadnúť, kedy sa to stane, pri vymýšľaní názvu pre chránenú dielňu som jej ho rada venovala. Matúšova ulica je zároveň cestou na Trenčiansky hrad, tak sa to hodilo. Každý, kto sa v kaviarni v Katovom dome zastaví kvôli oddychu, zážitku alebo nejakej vzdelávacej prednáške, je tiež na nejakej svojej ceste. A na cestách sa tu i tam stretávame a je len na nás, či jeden druhému pomôžeme a dodáme si povzbudenie. Niekedy stačí obyčajný pohár vody.
Ďakujem za rozhovor.
S Jankou Pondušovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.
