Janka, mnohým ľuďom si skvelými životopismi a motivačnými listami pomohla nájsť si nové zamestnanie. Ako si sa k tomu dostala?
Nebola som spokojná s tým, ako sa ľudia prezentovali vo svojich životopisoch. Suchopárne vymenovanie vecí vypovedalo o nich tak málo. My sme predsa oveľa viac než len to, čo sme študovali a kde sme pracovali. Niekoľko rokov som pomáhala známym nájsť spôsob, ako krátko a jasne zdôrazniť, v čom sú dobrí, prečo sa hodia na pozíciu, ktorú chcú získať. Postupne som vyvinula nástroj, nazývam ho Elevator CV, ktorý pomôže uchádzačom o zamestnanie ukázať svetu svoje kompetencie a jedinečný mix skúseností, ktorý ich charakterizuje. Chcela by som ešte dotiahnuť pár administratívnych vecí a dať mu kvalitnú onlinovú podobu.
Počas pandémie ochorenia covid-19 som získala certifikát kariérnej poradkyne. Mám vďaka kurzu lepší prehľad v odbornej terminológii a nástrojoch dostupných na spoznanie prirodzených silných stránok uchádzača. Stretla som nové kamarátky, lebo okolo koučky a lektorky Eriky Hudecovej sme boli ozaj vynikajúca partia. Naďalej však platí, že s každým človekom sa najprv rozprávam, aby sme spolu identifikovali, čo je vhodné a správne uviesť do životopisu, aby dostal pozvanie do ďalšieho kola. Mnohí ľudia dnes potrebujú počuť od druhého zreteľné a presvedčivé uistenie o tom, v čom sú dobrí.
Čo popri posilnení sebavedomia a praktickej pomoci ľudia najviac oceňujú, keď s tebou spolupracujú v tejto oblasti?
Asi to, že získavajú realistickejší a komplexnejší pohľad na seba a svoje kariérne možnosti. Niektorí si nevedia predstaviť, čo by robili, iní zase snívajú o nejakej práci, no obávajú sa, či by ich v budúcnosti uživila. Vtedy je dobré rozmýšľať o plánoch s niekým druhým. Jedna vysokoškoláčka, ktorá by pokojne žila niekde na lazoch a venovala sa pedagogike montessori, si nedávno po rozhovore so mnou uvedomila nové možnosti na doplnenie základného príjmu a splácanie hypotéky. Ukázalo sa, že dokáže dobre navrhovať a vylepšovať webstránky tak, aby boli priateľskejšie voči používateľom a aby ich skúsenosť tak bola omnoho lepšia. Dokonca by v tom vedela napríklad pomáhať niekomu pri tvorbe materiálov na výučbu detí so znevýhodnením. Uvidela seba a svoje kompetencie v inom svetle, zistila, že by mohla niečím aj normálne zarábať, a to je v neustále sa meniacom svete dôležité.
Lanový park a teambuildingové aktivity sú sezónnou záležitosťou, nie sú pre teba prácou na plný úväzok. Venuješ sa preto naďalej aj učeniu angličtiny. Stíhaš to?
Chcem predovšetkým povedať, že by som nesľúbila a ani by som nezobrala viac práce, než viem urobiť. Naučila som sa sústrediť vždy len na jednu vec. S tromi deťmi potrebujem dobre skĺbiť čas, ale aj pomôcť zabezpečiť rodinný príjem. Učenie angličtiny ma baví už od čias, keď som sa po dvoch rokoch vrátila z Londýna. Spravila som si štátnu jazykovú skúšku, začínala som vo firmách, ktoré poskytujú jazykové kurzy, neskôr som učila aj vo Vzdelávacej akadémii Jána Amosa Komenského. Získala som veľa lektorských skúseností a teraz som na voľnej nohe, vyučujem jednotlivcov aj skupiny. Využívam veľa z toho, ako som sa sama učila, a ku každému pristupujem individuálne, snažím sa získať si dôveru človeka, prispôsobujem sa jeho tempu, jeho témam. Ľudia sú často prekvapení, ako rýchlo sa zdokonaľujú. Ak musia, vedia rozprávať, až sa tomu sami čudujú.
Vyhovuje ti, že si svoju prácu sama vytváraš?
Áno, hoci ona, samozrejme, zahŕňa zapojenie sa ďalších spolupracovníkov, čomu som rada. Je za tým veľa práce, času a vzdelávania sa. Úskalím toho, že niečo stojí na mne, je asi len to, že nemôžem len tak prestať. Musím nájsť niekoho, kto bude pokračovať, alebo veci dajako zautomatizovať, aby fungovali samy. Ak na podujatí pre 800 ľudí zapĺňame väčší priestor pestrými aktivitami, musím zvažovať veľa detailov, aby bolo všetko v poriadku. Kde budú stanovištia? Akí inštruktori budú pri nich, aby bolo všetko bezpečné? Aké vybavenie potrebujú? Kadiaľ sa budú návštevníci pohybovať? Kde sa napijú, najedia? Kam pôjdu na toaletu, kam budú odhadzovať smeti? Mnohé z toho viem na základe skúseností a nedá sa to len tak niekomu vysvetliť. Najlepšie to dokážem preniesť na niekoho iného tým, že bude so mnou dlhšie pracovať. Snažím sa o to a nechávam pri tom ľuďom priestor na vlastné nápady.
Ako lektorka si pomáhala druhým definovať svoju podnikateľskú víziu, hľadať zdroje, oslovovať partnerov na spolupráce. Čo je pri rozvíjaní viacerých značiek tvojím spoločným prianím?
Ťažká otázka. Chcela by som, aby ľudia vedeli, čo si môžu predstaviť, keď sa povie Activity Park, Tarzania Trenčín, Elevator CV alebo Zaži Trenčín, a aby mali pri tom dobrý pocit. Veľmi by sa mi páčilo, keby to tak raz bolo.
Lanová dráha Tarzania Trenčín je príjemné miesto na športovanie a trávenie času s rodinou v prírode. Ako by sme čitateľom predstavili, čo je Activity Park?
Tvorí ho aktuálne viac ako 25 stanovíšť na rozvíjanie šikovnosti a obratnosti. Určené sú pre tímy aj jednotlivcov. Niektoré sú v Tarzanii dostupné stále, iné na požiadanie a niektoré sú len na samostatné podujatia, ktoré sa tu dejú, ako napríklad na deň detí. Vieme ich však hocikam priniesť a vybaviť nimi dané prostredie. Usporadúvame s Peťom firemné akcie na Gazdovstve Uhliská alebo hocikde na futbalovom ihrisku či na lúke.
S Petrom ste tím, vychovávate tri deti, ste partnermi 22 rokov, čo je mimochodom aj počet plošín v korunách stromov v Tarzanii. Ako ste sa našli?
Zaklopala som mu na dvere. Ešte ako skautky sme hľadali ľudí na nočnú bojovú hru. Moja skautská sestra Miška ho poznala a vedela, že by sa možno zúčastnil, lebo boli s kamarátmi zálesáci. Zoznámili sme sa a začali sme neskôr spolu chodiť. On bol už na základnej škole chalanom, čo si o ňom dievčatá aj v iných triedach rozprávali, že je super.
V čom sa zhodujete a v čom ste rozdielni?
On vždy vraví, že aj keď sme dlho spolu, nikdy sa so mnou nenudí. Keď som mala zdravotné problémy, rok a pol sa o všetko staral, o deti, domácnosť, administratívu, Tarzaniu, o všetko. Neviem, ako to zvládol. Nedávno som sa ho na to spýtala a on len povedal, že to bolo treba urobiť, tak to urobil. Je priateľský, má rád ľudí a vie veci realizovať. Je u nás ten racionálny a praktický. Ja viem vymyslieť Family Day, zážitkové vzdelávanie alebo iný koncept. Spolu si všetko podrobne prejdeme, čo máme, čo je v akom stave, čo ešte potrebujeme, a zhodneme sa na tom, ako všetko zabezpečiť.
Preskákala si si zdravotné komplikácie s hlasivkami, určite to ovplyvnilo, čo a ako robíš. Chceš o tom hovoriť?
Je to odvtedy už šesť rokov. Cítim, že potrebujem o tom hovoriť. Vieš, ako si niekto vraví, čo by sa muselo stať, aby som všetko zmenil a robil veci tak, ako chcem ja? Vieš, také to odísť z práce, lebo už viem, čo ma baví, a keby som tomu venoval osem hodín denne, tak by to určite vyšlo? Tak mne sa to stalo. Všetko sa zastavilo, všetko muselo ísť bokom. Hlasivky boli poškodené a mám ich štyrikrát operované. Predstava, že by som mohla prísť o hlas následkom onkologického nálezu, bola paralyzujúca. Môj prípad bol ojedinelý a často som hneď nerozumela, čo mi lekári hovoria. Naučila som sa zaujímať o svoj zdravotný stav. Pamätám si, že som si pred konzultáciou išla vypýtať výsledky, aby som sa doma naučila, čo všetko sa chcem opýtať. Súhrnne však môžem povedať, že skúsenosti mám s lekármi dobré. Ochotne mi venovali čas vo viacerých nemocniciach. Špecialisti riešili väčšinou to svoje, doteraz si pamätám lekára, ktorý sa ma prvý opýtal na celý môj život.
Chcela si tomu porozumieť.
O zdravie sa musíme zaujímať hlavne sami, musíme vynaložiť viac úsilia. Naučila som sa, že pri rozprávaní sa s lekármi žiadna otázka nie je hlúpa. Ak nerozumiem, tak nerozumiem, nevadí, lepšie je sa opýtať ako sa neskôr trápiť. Nikdy som sa presne nedozvedela, prečo sa to stalo, ale zistili sme to našťastie skoro. Myslím, že som vyhorela v práci. Celé moje okolie mi to niekoľko mesiacov hovorilo, ale bolo treba dorobiť toto, tamto, potom ešte mzdy a všeličo okolo nich. Bola som taká unavená, že som dala zo dňa na deň výpoveď, čo som v živote neurobila. Celé to bolo vlastne príjemné, podpísala som dohodu, mala som euforický obed, dokázala som to, konečne som odtiaľ odišla, a poobede som sa dozvedela diagnózu. Asi sa niekedy musí čosi stať, aby človek niečo zmenil. Dnes viem lepšie sledovať, koľko na seba naložím a či to zvládam. Napríklad šport je pre moje mentálne zdravie veľmi dôležitý. Veľakrát sme sa so psychologičkou rozprávali o tom, že spracovanie všetkého chce čas, lebo prídu depresie a všeličo možné. Lenže čas vnímame rôzne, niekto ho potrebuje viac, niekto menej. Pomohlo mi o tom viac čítať, napríklad knihu Nevyhorení. Pochopila som, že aj čas potrebuje čas, a uvedomila som si, že požiadať o pomoc je v poriadku. Zistenia, ktoré znejú jednoducho, sú však zásadné. Bez skvelých priateľov a rodiny by bolo asi viac vecí inak.
Robíš veľa s ľuďmi, čo je vždy radosť aj starosť. Vyhovuje ti to?
Áno, rada robím s ľuďmi aj pre ľudí, hoci je pravda, že práca s ľuďmi je najťažšia. Čo jeden povie, môže druhý pochopiť inak. Veľakrát sa v rozhovoroch vraciam k vypovedanému, aby sme sa navzájom uistili, že si dobre rozumieme. Ak ti chcem čo najlepšie splniť tvoje prianie, musím ho najprv správne pochopiť. Naučila som sa rátať so všetkými možnosťami, ktoré sa dajú predvídať, ale aj s tým, že nastane niečo absolútne nečakané a zvládneme to. Pri organizácii podujatí je flexibilnosť dôležitá. Nerobí mi problém prispôsobiť sa okolnostiam, rôznemu veku či schopnostiam ľudí, prípadne ich zdravotným znevýhodneniam. Chcem, aby sa všetci cítili dobre, aby bol zážitok od začiatku do konca príjemný. Ak dieťa nechce sladkosti, nevezme si ovocie, nechutí mu ani melón, vytiahnem z tašky oriešky. Ak sa dá, rada urobím vždy niečo malé navyše.
Predstavovala si si ako skautka, že každé leto budeš pobehovať po lese?
Že takto dopadnem? Nie, vôbec. Keď to prišlo, nebránila som sa, to je celé. Ľudia sa u nás cítia dobre a to sa mi páči.
Janka, o všeličom by sme sa mohli rozprávať. Máš z USA špeciálny kurz barmanky, v Materskom centre Srdiečko si pripravila kurz rodičovských zručností rozvíjajúci metódy filiálnej terapie, s Peťom dodávate do firiem pre zamestnancov ovocie pre zdravie, pre radosť a aj kvôli podpore lokálnych pestovateľov. Najaktuálnejšie však je vaše občianske združenie Zaži Trenčín. S akým zámerom ste ho založili?
Lesopark je nádherné miesto a my sme chceli, aby zážitky z Breziny a z Trenčína boli dostupnejšie deťom a mladým ľuďom, občianskym iniciatívam, ľuďom so zdravotným postihnutím. Zdá sa nám dôležité, aby sme boli pri našom podnikaní všímaví, ohľaduplní a spoločensky zodpovední. Ak môžeme pomôcť, tak prečo to neurobiť. Neziskový subjekt nám umožňuje získať zdroje na pokrytie priamych nákladov a môžeme tak ponúknuť veľa vecí zadarmo. Máme za sebou trinásť krásnych ročníkov detskej športovej olympiády a podobné akcie robíme už niekoľko rokov aj pre ľudí so zdravotným postihnutím. Vždy, keď hovorím s firmami o tom, čo pre nich urobíme v Tarzanii, predstavím im našu filozofiu a aktivity, ktoré by mohli podporiť.
V roku 2020 sa nám podarilo vybudovať jedinečnú, plne vybavenú lesnú učebňu. Týždeň zážitkového vzdelávania tu s nami strávilo koncom júna päť tried základných škôl. Skúsili jogu, parkour, dozvedeli sa o odpadoch, spoznali históriu Trenčína, liezli v lanovom parku, hľadali poklad, vyskúšali bludisko, ktoré tu je taktiež pre všetkých stále zadarmo. Pani učiteľka z Teach for Slovakia sa ma spýtala, kto zážitkové vzdelávanie pripravil, a vtedy som asi prvýkrát povedala, že celý koncept sme dali dohromady ja s Peťom. Samej mi to bolo čudné a zvláštne príjemné zároveň. Dokonca trenčianske základné školy môžu lesnú učebňu v prípade teplého počasia neskôr využívať aj na výučbu, čo najmä počas pandémie môže byť pre žiakov bezpečnejšia forma.
Viac ako rok máte z útulku Trenčianske labky psa Ziggyho, kríženca labradora s jazvečíkom. Máš rada, ak sú veci všelijako popreplietané?
Ani neviem. Možno je to všetko životom, aký vediem a ktorý ma dostal až sem. Mať veci pod kontrolou je zdanlivo príjemné, ale kde sa ti potom otvárajú ďalšie dvere? Všetko je tak, ako má byť. Aj naše deti vediem k tomu, aby videli vlastné možnosti a chceli sa realizovať, ale zároveň aby nikdy nezabúdali na druhých. Sme ľudia, každý sme iný, nie sme dokonalí a to je dobre. Mám rada prepájanie ľudí a inšpiratívne spolupráce.
Si odvážna a statočná, Janka, a je očividné, ako veľa energie dávaš do spoluprác. Pred dvoma rokmi si zareagovala na výzvu Mestského divadla, keď hľadali kostymérky. Bez slova si sa pridala, vyrobila si pár vecí. Ušila si Štefánikovi čiapku aj krásne vyznamenania. Okrem všetkého, čo sme spomínali, robíte aj obľúbený deň detí. Veľa vašich priateľov pomáha z vlastných prostriedkov rozvíjať verejný priestor.
Zveľaďovať verejný priestor nie je zakázané v žiadnych nariadeniach, tak to robíme a robíme to radi. Vzdelanie, kultúra a životné prostredie sú pre život človeka nenahraditeľné. Spríjemniť ľuďom chvíle v prírode a správať sa k nej pritom ohľaduplne je pre nás prirodzené.
Ďakujem.
S Jankou Ovesnou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.
