Dominik, čím si chcel byť ako malý?
Páčili sa mi filmy s nindžami skákajúcimi po strechách. Vnímal som to tak, že vedia lietať. Aj ja som sa chcel naučiť lietať. Pár pokusov aj bolo, ale stále nie som spokojný. Baví ma hľadať, čo je možné dokázať s vlastným telom.
Kedy si začal s parkourom a freerunningom?
Mal som dvanásť rokov a pretlak energie. V škole som musel sedieť, čo mi nešlo. Chcel som tráviť čas podľa seba, vonku. Keď za mnou prišiel kamarát a porozprával mi o videu, na ktorom chalani skákali, docvaklo mi, že presne to chcem.
Učil si sa sám, alebo si mal niekoho, kto ťa učil?
Celé naše začiatky sme sa učili sami na sebe a jeden od druhého. A niečo z videí. Neskôr sme sa spoznali viacerí a učili sa od seba navzájom.
Zúčastnil si sa viacerých súťaží. Ešte stále pretekáš?
Prvá súťaž v parkoure a freerunningu v Česku a na Slovensku bola v roku 2012. Všetci sme chceli ukázať, v čom sme dobrí, a bavili sme sa pri tom. Kým som sa na súťažiach cítil fajn a nebral som to vážne, prišiel aj úspech. Máme však s chalanmi momentálne pred sebou iné výzvy.
V roku 2012 ste rozbehli aj akadémiu. Ako vznikol ten nápad?
Zistenie, že to, čo ma tak napĺňa, môžem mať ako živobytie, považujem za životný zlom. Náš prvý tím Freerun Slovakia bol už vtedy zložený z ľudí, ktorí to brali ako svoju životnú náplň. Mali sme vtedy 14, 15, 16 a 17 rokov.
Ako sa odvtedy zmenil záujem ľudí trénovať s vami?
V zošitku ešte z nejakých štrnástich rokov mám zapísané plány, ako by to celé mohlo fungovať, aby to bolo životaschopné. Koľko ľudí by muselo chodiť, aby sa zaplatila telocvičňa, aby tréner dostal na preplatenie autobusu a na kávu. Vyšlo to na 10 chlapcov a také boli aj naše začiatky. Potom som si predstavoval, aké by to bolo, keby nás bolo 30 a mohli by sme niečo investovať do budúcnosti. A jedného dňa som sa pozeral na tých 30 ľudí. Tak som si to v predstavách navýšil na raz toľko a minulý rok ich bolo už 80.
V projekte Castle Run vzniklo osem dokumentárnych filmov. Predvádzali ste v nich svoje umenie a pritiahli pozornosť k slovenským hradom. Čo ti projekt dal a čo vzal?
Nevzal mi nič. Len som doň niečo investoval. Tým pádom mi veľa dal. Najskôr musím v živote do niečoho investovať čas, energiu a aj svoje peniaze a potom môže vzniknúť niečo, z čoho môžem niečo mať. Skúsenosti, ktoré sme získali, sú úžasné. Dalo nám to veľa, a preto pokračujeme ďalej. Už dlhšie pripravujeme niečo nové.
Chceš o tom povedať viac?
Ešte počkajme. Ale veľmi sa na to teším.
Ako vznikol nápad s parkom na pravom brehu Váhu?
Už od začiatku bolo naším snom postaviť si miesto, kde sa môžeme stretávať. Pred piatimi rokmi moja mamina Ingrid Souhradová iniciovala a aj realizovala víziu vybudovať pre verejnosť Prírodný park pri Váhu. Keďže vedela o našom sne, ponúkla nám možnosť angažovať sa, spojiť sily. A už to išlo. Nasledovalo vypracovanie projektu, dostali sme grant… Bez našich rodičov a priateľov by to bolo nemožné.
Park je verejne dostupný? Kto sa oň stará?
Presne tak, park je pre všetkých. Občianske združenie Pre prírodu má v správe Prírodný park pri Váhu a my sa staráme o jeho športovú časť – Born to Trick Park. S ľuďmi zo združenia Pre prírodu si navzájom pomáhame.
Kedy ste dostali nápad spojiť fyzický prejav s oblečením? Ako vznikla značka Born to Trick?
Od začiatku sme chceli mať svoju značku oblečenia Freerun Slovakia. Zháňali sme krajčírky, látku, partnerov, vznikol e-shop. Potom sme sa zhodli, že musíme nadchnúť väčšiu skupinu ľudí, než len fanúšikov freerunu na Slovensku. Chceli sme spraviť niečo, čím oslovíme viacerých a bez škatuliek, niečo, čo môže mať potenciál byť v budúcnosti medzinárodným a v každej krajine možným. A tak vznikol nový názov Born to Trick. Pod touto značkou sme začali s oblečením a neskôr sme s týmto názvom spojili všetky naše aktivity.
Máš plány vo filmárskej oblasti či skôr v trénerskej?
Moja najväčšia životná výzva je vytvárať stále väčšie hodnoty. To sa dá len s pracovitými ľuďmi, s ktorými si najlepšie sadneme. Moja vízia je celý život sa s nimi spájať, dávať ich dokopy, spoločne snívať, niečo budovať a vytvárať spoločnosť, akú by sme chceli mať. A nikdy s tým neprestať 🙂
Prečo si v Trenčíne? Čo ak tí najlepší ľudia pre teba sú v Londýne alebo v Ázii?
To je možné. Zatiaľ však cítim, že to má byť takto. Či to tak bude zajtra, to neviem.
Neláka ťa žiť niekde inde?
V krajinách, kde už sú veci zabehané, ma to neláka. Tam to už je. Mňa viac baví tá fáza snívania, vymýšľania a tvorenia. Pre mňa má Trenčín najväčší potenciál stať sa nádherným mestom. Verím, že našimi aktivitami už teraz dávame mestu nejakú hodnotu. Čím väčšie osobnosti budeme, tým budeme vytvárať väčšie hodnoty.
Čím si najviac? Športovcom, podnikateľom či občanom?
Vediem si denník. Píšem si doň myšlienky, rozhovory so sebou, Bohom a vesmírom. Tam som si raz písal aj to, kto si myslím, že som, a kto si myslím, že by som chcel byť. Ale úprimne, neviem. Som tréner, športovec, dnes podnikateľ, zajtra zase kaskadér či herec, syn aj priateľ. Netreba škatuľkovať, kto sme.
Čo robíš, keď si chceš od všetkého oddýchnuť?
Som sám so sebou. Zaznamenávam si myšlienky alebo len tak rozmýšľam. Rád spoznávam uličky Trenčína. Pozerám sa na ne iným pohľadom. Najlepšie si oddýchnem tým, že niečo robím ináč, po novom.
Ďakujem.
S Dominikom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.
