Takmer desať rokov ťa ľudia poznali najmä preto, že si v roku 2011 spolu s rodičmi založil internetový antikvariát Čierne na bielom a dodnes ho vedieš. Čí to bol nápad a ako to vtedy celé vzniklo?
Mám obavu, že za tie roky som povedal viacero verzií vzniku antikvariátu. Myslím, že sme sa dosť dopĺňali s rodičmi. Jeden vymyslel niečo, druhý čosi ďalšie a tretí k tomu niečo pridal. Ale dávno predtým sa tu jedného upršaného dňa zastavil neznámy starší pán a požiadal nás o pomoc. On sa totiž stratil a chcel si zavolať. Pri odchode, keď poňho prišiel syn, sa dušoval, že tu raz bude obchod. Takže až tam kdesi siahajú začiatky antikvariátu Čierne na bielom.
Stále máte všetky knihy doma v podkroví? Dá sa to priestorovo zvládnuť a orientovať sa v tom?
Áno, máme sklad v podkroví. Pravda je taká, že sú tam obyčajné plechové regály a nie je to žiadny rozprávkový priestor. Na orientáciu je výborný. Všetko je uložené vo svojich kategóriách, a tak sa knižky ľahko hľadajú. Ak sa nestane, že je niektorá zle založená. To je asi najčastejšia ukážka ľudského zlyhania v tomto dome. Tieto nesprávne založenia majú našťastie svoju logiku. Napríklad ak nevieme nájsť knihu o M. R. Štefánikovi v dejinách, kam je podľa databázy zaradená, ešte vždy môže byť v životopisoch. Takéto pátranie síce človeka zdržuje, no zároveň je celkom zábavné.
Marketing antikvariátu Čierne na bielom na sociálnych sieťach, o ktorý sa staráš, je nestrojený a príjemný, vaši fanúšikovia sú, zdá sa, lojálni. O akú komunikáciu, o aký vzťah s priateľmi antikvariátu sa usiluješ? Čo ťa na práci teší? Nastali pri nej aj situácie, ktoré si nepredpokladal?
Učil som sa za chodu a na začiatku som robil veľa chýb. Zbytočne som eskaloval drobné konflikty, ktoré sa dali uhrať úplne hladko. Ale koho neovplyvnil Bernard Black z kultového britského sitkomu? Našťastie som jeho odkaz zo seba postupne striasol. Komunikácia by mala byť priateľská, ale nevtieravá. Na sociálnych sieťach propagujeme knižky, ktoré patria do literárneho kánonu, a snažíme sa našich zákazníkov a fanúšikov zapájať. Zároveň však platí, že si držíme a vážime naše súkromie. Vyhovuje nám onlinový priestor, no Trenčania si vždy môžu objednané knižky vyzdvihnúť priamo u nás, cez výdajné okienko. Samozrejme nielen Trenčania, ale aj ľudia z iných miest, ktorí majú cestu naším smerom.
Určite ti pomáha, že máš výnimočný prehľad a hlboké vedomosti o literatúre. Ako si ich získal? Namieste je asi aj otázka, či antikvariát je práca, ktorú si chcel robiť. O čom si premýšľal na strednej škole? Ako to dopadlo?
Na strednej škole som bol niekto úplne iný, zaujímala ma agroturistika a kone. Prehľad som si začal budovať až potom. Zo začiatku som čítal možno zvláštnu kombináciu autorov: Kerouac, Dostojevskij, Nabokov, Solženicyn, Kafka, Jack London a tak ďalej… Nepovedal by som, že mám hlboké vedomosti o literatúre, som dosť jednosmerne zameraný. Zaujíma ma takmer výhradne beletria. Na tejto skutočnosti je niečo infantilné. Ak aj čítam reportáž alebo skrátka literatúru faktu, vyskytnú sa abstinenčné príznaky, začne mi chýbať naratívna próza. Ale aby som sa vrátil k otázke, moja súčasná práca je skôr dielom náhody, a nie nejakým vysneným cieľom. Vystriedal som bežné zamestnania, pomocné práce na stavbách, v stolárskej dielni, rýchla brigáda v zahraničí a potom prišiel antikvariát. Našťastie!
Kedy si začal vážnejšie premýšľať o tom, že začneš sám písať?
To už s istotou neviem. Spomínam si, ako som v tej stolárskej dielni v rámci bdelého snenia nad niečím takým uvažoval. Zdalo sa to nesmierne vzdialené. Niekedy sme nestíhali s prácou a zostávali sme tam do noci. V rozhlase bežalo čítanie na pokračovanie. Trebárs Na plechárni od Steinbecka alebo mám v živej pamäti akúsi poviedku od Horacia Quirogu o človeku, ktorého sa zmocňuje besnota, bola úžasne dramaticky načítaná. Zvlášť v horúcej letnej noci pôsobila veľmi sugestívne. Aj to mohli byť momenty, keď som si vravel, aké by bolo skvelé, keby som aj ja písal. Ale zároveň dodám, že keď dnes takto odpovedám na otázky, mám akýsi smiešny pocit, akoby som sa hral na nejakého Hemingwaya, ktorý hovorí o svojom úspešnom spisovateľskom živote, pritom mám za sebou len debut. No nemám ani dojem, že by som sa nejako štylizoval do roly spisovateľa. Síce obrovské množstvo času nad písaním uvažujem a naozaj tým žijem, ale keď už si sadnem ku klávesnici, tak tu nemám trápne položený pohár whisky alebo čo. Naopak, nemusím to ničím prikrášľovať.
Aké boli prvé pokusy? Kto bol kritikom, ktorého názorom si dôveroval?
Prvé pokusy boli, samozrejme, úplne hrozné. Keby ich videl niekto znalý, tak by ma prosil na kolenách, aby som to už nikdy neskúšal. A zlepšenie začalo byť badateľné, až keď som si texty nechal redigovať. Najprv kamoška, ktorá je učiteľka slovenčiny a literatúry, neskôr som poprosil o krátke zhodnotenie poviedky aj Ballu. Bol vlastne dosť zhovievavý a kritiku tak diplomaticky obaľoval, až mi to mylne znelo ako chvála. Ale myslím si, že najdôležitejšia v tomto bola a dodnes je ochota Michaely Rosovej mi texty nielen redigovať, ale viesť so mnou i nekonečnú konverzáciu na tému písania. Ona je veľmi pedantná, otvorená a zároveň má citlivý prístup. Veľmi si vážim jej schopnosť pomôcť, ale nepretvárať na svoj obraz. To je nesmierne dôležité – zvlášť pre začínajúceho autora.
Tvoj skvelý debut – novela Satori v Trenčíne – je o láske, vzťahoch, knihách, hudbe aj komplexoch, otvorene sa v nej hlásiš k magickému realizmu. Prečo práve tento prúd modernej prózy?
Magický realizmus nemá viditeľné mantinely. Povedzme, že realizmus má hranice s colnicou. Môžete ísť von, ale nie je to ľahké. Zatiaľ čo magický realizmus je taký schengenský priestor. Človek má voľný pohyb. Samozrejme, keď som sledoval reakcie čitateľov, ktosi-kdesi sa dušoval, že Satori v Trenčíne nemá nič s magickým realizmom. Je mi vlastne jedno, či kniha zapadne do nejakej škatuľky, ale keď si čítam definíciu tohto literárneho smeru, tak mi na moju prózu dokonale sedí. Ale to môžeme nechať na literárnych vedcov. Ja sa nevyhýbam ani pojmom ako špekulatívna próza, new weird, je to vlastne úplne jedno.
Hlavná postava Vincent býva v byte na 32. poschodí. Úžasný moderný Trenčín je tu vykreslený s mrakodrapmi, metrom a čínskou štvrťou. Čo má s tebou Vincent spoločné a v čom ste odlišní?
Povedal by som, že spoločného máme veľa, zároveň nechcem zachádzať do detailov. Nie je to jedna k jednej, to, samozrejme, nie. Dal som mu niečo zo seba a v konečnom dôsledku som si, dúfam, vzal ja niečo z neho.
Lukáš, brilantne prepájaš viaceré línie príbehu. Hráš sa s nimi, rozvíjaš ich, navzájom sa pretínajú, niekam odbiehajú a následne sa k sebe navracajú. Bolo tvojím zámerom ponúknuť náročnejšie dielo a čitateľa možno aj trochu zaskočiť?
Nie, to nie. V podstate som nemal žiadny zámer. Keď som Satori písal, ani som nerátal s tým, že by to raz niekto mohol vydať. Také čosi mi pripadalo prakticky nemožné. Napriek tomu som si vravel, že chcem, aby ten text bol na sto percent dokončený, a to aj s redakciou. Chcel som príbeh dotiahnuť bez ohľadu na to, či to vôbec nejaký vydavateľ niekedy uvidí. Nijako som nekalkuloval s dejom a s prípadnými čitateľmi. Text vznikal postupne, možno to na konci pôsobí ako premyslený konštrukt, ale ja sám som bol v podstate v pozícii čitateľa. Nevedel som, čo sa stane, čo bude v ďalšej kapitole, kam sa to zvrtne – a presne taký spôsob písania ma baví.
Knihu zaujímavo doplnila svojimi ilustráciami česká japonologička, prekladateľka a spisovateľka Anna Cima, žijúca v Tokiu. Pre čitateľa sa stáva až akousi spolutvorkyňou príbehu. Ako vznikla a prebiehala vaša spolupráca?
Vlastne prvý taký zlom bol, keď si text v rámci jedného grantového projektu vybral redaktor Janko Púček. To bol akýsi záblesk šance, že by Satori mohlo zaujať. A keď som text neskôr posielal Anne Cime, či by sa naň nepozrela a nezvážila možnosť doplniť rukopis obrázkami, tak prišiel druhý určujúci moment. Vravel som si, že ak sa to páči autorke knihy Probudím se na Šibuji, tak hádam som konečne napísal niečo, čo by nemuselo zostať nepovšimnuté. Vnímam ju aj ako spolutvorkyňu, bez jej ilustrácií by tej knižke chýbalo čosi dôležité. V čase, keď Anna Cima súhlasila, som ešte nemal vydavateľa. Z dnešného pohľadu neviem, kde sa vo mne vzala tá drzosť. Nedávno sme sa o tom bavili s Vladimírom Michalom – mojím neskorším vydavateľom z Artfora. Takisto vravel, že mu to pripadalo zvláštne, ale smial sa, keď to spomínal. Anna mi potom každé dva týždne poslala jeden obrázok. Všetky robila podľa seba, okrem toho v metre, ten som si vyžiadal.
Aké podstatné je vo všeobecnosti pre autora dobre si vybrať vydavateľa? A aký si spokojný s tým svojím?
Je to veľmi dôležité. Ale ja nie som nejaká hviezda, ktorá si môže vyberať. A napriek tejto skutočnosti som skončil tam, kde som aj skončiť mal. Myslím, že je už len málo vydavateľstiev, ktoré by mi vydali ilustrovanú knihu. A hlavne máme prienik aj z čitateľského pohľadu. To, čo Artforum vydáva, sa veľmi dobre triafa do môjho vkusu. Plus musím povedať, že Artforum so zaujatím sledujem 10-15 rokov a byť jeho súčasťou je pre mňa naozaj česť.
Kniha je nominovaná v desiatke Anasoft litera 2021. Jeden z porotcov Rafał Majerek o nej krásne povedal aj to, že najkratšie a zjednodušene by ju charakterizoval ako istú poctu literatúre. Zdôraznenie možností, ktoré nám čítanie a písanie vedia poskytnúť, najmä keď nie sme spokojní s okolitým svetom, keď sa nevieme vyrovnať s istými problematickými situáciami alebo keď cítime osamelosť, neistotu. Ako prijímaš tieto slová a úspech svojej prvej knihy?
Rafał Majerek je veľmi sympatický a dobroprajný človek. Ešte som ho nepočul povedať niečo negatívne na adresu slovenskej literatúry. Naopak, bráni ju pred slovenskými kritikmi, čo je vlastne zvláštne, ale pekné. Úspech Satori v Trenčíne si celkom užívam. Po rokoch písania mi konečne vyšla knižka a mnohí čitatelia ju prijali s radosťou. To je úplne úžasné a naozaj sa z toho teším. Zachytil som aj negatívne reakcie, takže nie som bezuzdne zapichnutý v oblakoch.
Náš rozhovor robíme koncom leta a onedlho vyjde tvoja druhá kniha Jar v Jekaterinburgu. Čo mi okrem toho, že sa asi neodohráva v Trenčíne, môžeš a chceš, prosím, o nej povedať?
Bolo zaujímavé posielať tento nový rukopis do vydavateľstva. Síce som si veril, ale cítil som aj nejaké obavy. Michaela, ktorá je redaktorkou spomínanej druhej knižky, ma však ubezpečovala, že nie je dôvod, aby knihu nevydali. Našťastie mala pravdu a prvá otázka Vladimíra Michala z Artfora bola, koho som si vybral na ilustrácie. Tentoraz je to Jindřich Janíček. Vo výsledku nielenže nesklamal, ale opäť je príbeh dotvorený veľmi uhrančivými a sugestívnymi obrázkami. Odohráva sa v sibírskom mestečku a v podstate mapuje jeden môj vzťah, na ktorý s veľkou nostalgiou spomínam. Veľká časť príbehu sa odohráva v prostredí vedeckej stanice, ktorá sa zaoberá roztápajúcim sa permafrostom. Všetko je, samozrejme, zasadené do zasneženého magického realizmu.
Ďakujem.
S Lukášom Cabalom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.
