Odmalička sa hýbeš viac, ako je zvyčajné, prvý rozštep si spravila ako trojročná. Viedli ťa k športovaniu rodičia?
Môj otec si zvykol zacvičiť, čosi som od neho isto odpozorovala a myslím, že aj súpravu činiek som mu skonfiškovala, v cvičení som sa však predovšetkým rozvíjala sama. Všetko šlo dajako prirodzene, spontánne, postupne. Zaujímalo ma skúšať rozličné veci súvisiace s pohybom. Pri niektorých som zostala, pri iných nie. Ak je to možné, chcem vždy robiť najmä to, čo ma baví. Vtedy to robím s radosťou, dostanem zo seba viac a cítim, že sa niekam posúvam. Cvičenie dnes nie je mojou prácou na plný úväzok, venujem sa mnohým aktivitám, ale určite je jednou z činností, pri ktorých cítim naplnenie a vnútorné šťastie.
Rada skúšaš nové veci, k viacerým sa isto dostaneme. Pri mnohých tvojich aktivitách v oblasti športu je na teba sústredená pozornosť. Nebolo pre teba ťažké začať cvičiť pred ľuďmi?
Asi by si to nepovedal, ale naozaj som introvertnejší človek. Zozačiatku som vystupovala len v rámci skupiny. Väčšiu odvahu som musela nabrať, keď išlo o predcvičovanie, dosť ma v tom posmelil kamarát. Podujatie som nazvala, myslím, Joga pod slnkom. Na Ostrov prišlo zopár mojich známych a asi len dvaja ľudia, ktorých som predtým nepoznala. Potom bola ďalšia joga a časom som začala predcvičovať v jogových štúdiách.
Po obchodnej akadémii si išla študovať marketing. Jednoznačná voľba?
Ide o to, čo očakávali druhí a čím som chcela byť ja. Šport ma lákal. V štrnástich som prvýkrát videla cvičebné videá českej fitnesovej trénerky menom Zuzka Light, ktorá žije v Kalifornii a venuje sa zdravému životnému štýlu. Upútalo ma, ako vďaka sociálnym sieťam pomáha cvičiť ľuďom na celom svete. Vyjadrenia okolia však boli také, že šport ma neuživí, že z obchodnej akadémie sa predsa ide na ekonomickú školu či na iné príbuzné zameranie. Keďže som neobľubovala matematiku, išla som radšej na marketing. Ak by som študovala biológiu alebo šport, bola by som v tých oblastiach ďalej, ale zase som sa naučila veľa o komunikácii a rozvoji osobnej značky. Všetko je nakoniec asi tak, ako to má byť.
Pracovný svet máš vyskladaný z viacerých činností, netúžiš niekedy mať jednu hlavnú prácu?
Nikdy som si to neuvedomila tak, ako si to opísal. Som človek, čo si život rád vytvára podľa seba, hoci to je niekedy náročnejšie. Rada idem vlastnou cestou a zapájam sa do projektov, pri ktorých sa učím, získavam skúsenosti a dozvedám sa niečo nové.
Zažila si modeling, moderovala si Gympelrock. Si otvorená príležitostiam?
Určite. V škole som dodržiavala, čo bolo predpísané, a to ma trochu spútavalo. Moje vlastné projekty našťastie nemajú pravidlá, som v nich slobodná. Na Gympelrocku som sa spoznala s umelcami, hudobníkmi a cestovateľmi, naučila som sa, ako sa postaviť k mikrofónu. Každá skúsenosť je súčasťou cesty, ktorou kráčam, a obohatila ju niečím neobyčajným.
Bolo to tak aj na vzdelávacích kurzoch či pri práci v digitálnych agentúrach?
Áno, ale zistila som to až časom. Občas som v agentúre mala pocit, že niečo nezvládam, nestíham, a nebolo to v tej chvíli ľahké. S odstupom času som si však uvedomila, čo všetko som sa naučila a koho všelikoho som spoznala. Veľa mi dali aj nápady, ktoré som vymyslela a realizovala sama. Ak som chcela niečo spraviť, musela som sa naučiť postrihať video, niečo nafotiť, vyhľadať si informácie, získať kontakty na dodávateľov. Veľa vecí mi nevyšlo, ale aj z nich sa snažím poučiť a nabrať skúsenosti.
Zdá sa, že neúspech ťa neodradí, ale motivuje.
Ani ja nie som, pravda, vždy motivovaná. Neskáčem každú sekundu svojho života od radosti až po plafón. Chcem len, aby život šiel ďalej, a hľadám pokračovanie. Možno je to moja obrana proti prípadnej naučenej bezmocnosti. Ak sa aj náhodou nepohoda dostaví, nechcem v nej zotrvať. Točiť sa dokola v jednom kruhu a prepadať depresiám nie je riešením. Porozumieť duševnému zdraviu mi pomáha môj kamarát Marek, ktorý vyštudoval psychológiu. Snažím sa vzdelávať aj sama a nielen na kurzoch. Čítam napríklad knihy z oblasti sociológie, manažmentu, marketingu, knihy o podnikaní a sociálnych sieťach, ale rada pozerám trebárs dokumentárne filmy. Snažím sa vyberať si to, čo má „výživovú hodnotu“. Vnímam to totiž ako potravu pre myseľ. Myslím, že záleží na tom, čomu venujeme pozornosť.
Aké príbehy ťa dokážu povzbudiť?
Páči sa mi, ak sa niekto pokúša spraviť niečo, o čom ostatní tvrdia, že je nemožné. A najmä ma motivujú ľudia pochádzajúci z prostredia, ktoré neoplývalo tým, čo potom dosiahli. Začali od nuly a dostali sa niekam, kam by to nikto nepovedal. Takí ľudia majú môj obdiv a rešpekt.
Ako si sa dostala k práci externej redaktorky pre Forbes Slovensko?
Vždy ma bavilo písať príbehy, a keďže sa zaujímam o podnikanie a nezvyčajné príhody, zapadlo to pekne do môjho konceptu. Minulý rok v máji som urobila štátnice a po nich som si súčasne s podaním prihlášky na doktorandské štúdium začala hľadať pracovné uplatnenie. Z magazínu Forbes Slovensko mi odpísali a dali mi príležitosť. Ponúkla som im dajaké námety na články, postúpila som a… začala som písať. Oslovujem ľudí, ktorí robia zaujímavé veci, a pýtam sa na ich príbehy. Mám veľkú slobodu a vnímam to ako objavovanie skrytých talentov. Otvára sa mi veľa dverí, a tak idem, hľadám, skúmam, nachádzam.
Pred pár týždňami si robila pekný rozhovor so Samom Stehlíkom z Flecku, kde teraz pracuješ. Čo je náplňou tvojej práce a čím je ti to tu sympatické?
Fleck Community je akoby materská spoločnosť, ktorá má pod sebou kreatívnu agentúru Flecklab, kde som začlenená aj ja, a Coworking, pracovný priestor v historickom centre. Mojou úlohou je tvorenie obsahu. Sem-tam zastreším písanie, kratšie či dlhšie texty, plánujem publikovanie obsahov na sociálne siete alebo prispievam nápadmi k iným veciam. Samuel mi dal aj kódovať stránku, tak sa v tom snažím nejako hýbať. Klientov máme z rôznych oblastí a fungujeme ako tím. Každý z nás pridá svoj dielik a spolu vytvoríme pre nich výslednú skladačku. Coworking teda nie je len o miestach na prácu, je najmä o ľuďoch, nových spoluprácach a priateľstvách.
Znie to pútavo.
Áno, a chcem sa rozvíjať, zájsť ďalej. Popri svojom instagramovom účte podporujúcom najmä platformu nikafit.sk som si nedávno založila aj účet Biznis & Marketing (@biznis_marketing). V ňom sa zameriavam na tipy a triky pre podnikanie týkajúce sa aktuálnych trendov vo využívaní sociálnych sietí. Svet sa neustále mení, prichádzajú novšie technológie, stále sa nám otvárajú ďalšie možnosti. Chcela by som o nich ľudí informovať a pomáhať im, aby ich správne podchytili. Neviem, kam ešte dokážeme ako spoločnosť zájsť, ale chcem byť pri tom. Inšpiruje ma Karolína z EDMÉ media, ktorú sleduješ aj ty, bývalý youtuber Jirka Král a jeho agentúra Socialpark, ale aj iný český youtuber, vloger, moderátor a edukátor Karel Kovář, známy ako Kovy.
Naďalej sa venuješ joge, pilatesu, posilňuješ s vlastnou váhou aj so závažiami, cvičíš vysokointenzívne intervalové tréningy, rozvíjaš svoju flexibilitu. Čo ťa motivuje pokračovať s cvičeniami pre ľudí?
Zo všetkého najviac chcem, aby ľudia nezabúdali, že máme aj fyzické telo. V dnešnej dobe veľa rozmýšľame a sedíme pri počítačoch. Pohyb by mal byť prirodzenou súčasťou nášho života, pomáha nám produkovať endorfíny, dôležité hormóny šťastia. Veľa ľudí sa ma pýta, čo je joga, kedy som začala s jej cvičením. Neviem presnú odpoveď. Pre mňa je joga životný štýl, hľadanie rovnováhy. Myslím, že každý z nás od narodenia tak trochu cvičí jogu, lebo všetci sa snažíme občas dosiahnuť balans.
To je výborná myšlienka. O našich dvoch telách – materiálnom a živom – pekne píše napríklad Ján Markoš v knihe Bližšie k sebe.
V súvislosti s tým, ako sme hovorili o veciach, ktoré sa nám zdajú nemožné, vynikajúca je Rakúšanka Stefanie Millinger. Robí šialené veci, visí niekde z útesu a pritom robí akrobaciu, posúva možnosti ľudského tela. Inšpiruje ma tým, že odvážne, ale rozumne ide za svojimi snami. Svojimi myšlienkami ma obohatili aj český karatista, lektor a mentor Pavel Moric alebo mladý podnikateľ Libor Hoření, ktorý investuje časť svojho zisku do zlepšenia prostredia okolo seba a motivuje ľudí k láskavosti svojím projektom Dobrokáva.
Viem, že rada pomáhaš aj ty. Dobrovoľné príspevky vyzbierané na tvojich cvičeniach jogy ste venovali na nákup krmiva pre zvieratká, o ktoré sa stará občianske združenie Trenčianske labky. Plánuješ v tejto oblasti niečo nové?
Chcela by som pomáhať ľuďom objavovať, čo ich baví, objasniť im, že oni sami sú skryté poklady. Myslím, že ľudia občas nevedia, čo chcú v živote robiť, trápia sa preto a možno len priveľa riešia, čo povie okolie, alebo pri všetkých povinnostiach trochu pozabudli na seba. Nemám zatiaľ premyslenú konkrétnu formu, akou to robiť, ale záleží mi na tom, aby ľudia neprestali hľadať, čo ich baví, a išli si za tým.
Uvažovala si niekedy o tom, že by si študovala alebo žila niekde v zahraničí?
Cestovala som, bola som na kratších výletoch, zažila som veľa pekného, ale boli aj situácie, keď som si povedala: zlaté Slovensko. Neidealizujem si náš systém, ale krajinu tvoríme my, a ak chceme niečo zmeniť, mali by sme začať od seba. Nemôžeme všetci odísť. Pomohlo mi, keď som pochopila, že zmena potrebuje energiu a čas, neudeje sa lusknutím prsta. Treba len niekde začať a pokračovať.
Je niečo, čo ti v Trenčíne chýba?
To je ťažká otázka. Je veľa vecí, ktoré sa tu dajú zmeniť. Keď som hľadala prácu v odbore, ktorý som vyštudovala, veľa ľudí mi hovorilo: choď do Bratislavy. Viacerí moji spolužiaci sa tam presťahovali a aj ja som mala chvíľu pocit, že budem musieť odísť. Preto sa mi veľmi páči, ako sa Samo snaží vytvárať príležitosti a niečo tu vybudovať, aby ľudia nemuseli opustiť svoje rodiny. Na druhej strane viem, že presťahovanie, vystúpenie z komfortu by ma posunulo a všeličo by som získala. Každá minca má dve strany, dá sa to vnímať tak aj tak. Neviem, čo mi tu chýba, ale bolo by fajn, keby tu bolo viac ľudí, ktorí slobodne idú za tým, čo ich baví, a pomáhajú druhým cítiť sa spokojne. V tomto kontexte sa mi páčia podujatia Na vlastných nohách. Pamätám sa, keď som bola na Nohách prvýkrát, bola som z nich nadšená. Konečne kultúrna udalosť, ktorá dáva ľuďom hodnotu, hovorím si. Podobný pocit som mala na podujatí v Klube Lúč s filmovým kritikom Petrom Konečným. Pomohlo mi to dokonca priamo pri štúdiu, obohatilo ma to, otvorili sa mi oči. Pripadalo mi to prirodzené, zábavné aj poučné. Bolo by dobré, ak by sme tu ešte častejšie dokázali spájať vzdelávanie a pohodu. Myslím, že by sme tak rozvíjali v sebe chuť objavovať svet aj samých seba.
Ďakujem.
S Nikou Kotlárikovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.
