Bolo to pred štyrmi rokmi dobré rozhodnutie?
Áno. Som zaň vďačná a som šťastná. Veľa ľudí sa ma aj teraz pýta, či sa nechcem k právu vrátiť, ale ja mám pocit, že išlo mimo mňa. Pamätám si, ako som raz išla nešťastná autom z práce domov, plakala som a bolel ma žalúdok. Vtedy som si povedala, že to nemusím robiť, a z jedného dňa na druhý som sa rozhodla, že musím a chcem hľadať niečo iné. Pohybovala som sa medzi tvorivými ľuďmi a túžila niečo spraviť pre umenie a kultúru.
Ako si rozbiehala Primát?
Bola som na rodičovskej dovolenke so starším synom a nepotrebovala som sa hneď zamestnať. Všetci mi dávali nejaké rady. Môj brat, ktorý mal vtedy malé dieťa, mi povedal, že nie sú náhradné diely na kočíky. Navrhol mi otvoriť e-shop a tam ich ponúkať. Do toho prišla kamarátka, ktorej priateľ mal e-shop s detským oblečením. Ponúkol mi, aby som sa oň starala a zároveň riešila svoje veci. Postupne som prichádzala na to, aké všelijaké obchody existujú, a že je ich veľa. Zistila som tiež, že je ťažké meniť niečo, čo už existuje, a že je ľahšie začať niečo nové. Natrafila som na jeden český obchod s detským oblečením, ktorý pracoval s vtipnými nápismi. Vtedy som dostala nápad pracovať s obrazom. S nápismi a vtipom pracuje dnes viacero ľudí, mňa zaujalo dostávať na oblečenie umenie cez obraz.
Odkiaľ sú vaši dodávatelia?
Prevažnú časť našej produkcie tvorí oblečenie zo stopercentnej nefarbenej bavlny, ktoré je plátnom pre umelcov alebo ľudí, ktorí chcú sami tvoriť. Nechceli sme používať niečo dovezené zo vzdialenej krajiny len preto, že je to lacné. U nás sa predsa tkali a tkajú kvalitné látky. Rozhodli sme sa vyrábať oblečenie, ktoré vzniká do sto kilometrov od Trenčína. Všetko máme blízko. Látku nám tkajú v Moraviatexe vo Vsetíne, dielňu, s ktorou spolupracujeme, máme v Starej Dubnici a ateliér v Trenčianskych Tepliciach. Všetko od strihu cez látku, šitie až po aplikáciu grafického dizajnu vzniká v našom regióne. Dodávateľov môžem kedykoľvek navštíviť, podieľať sa na procese výroby a zaručiť sa tak za kvalitu výrobkov.
Čo sú vaše hlavné produkty?
Oblečenie na voľný čas – tričká, mikiny, ženské šaty, detské oblečenie. Za tri roky sme prešli štyrmi dielňami a s každou sme sa učili spolupracovať. Sme nároční na detaily, no nezadávame veľké objemy zákaziek. Občas ľudia nevedeli pochopiť, prečo máme také veľké očakávania, keď im nedávame možnosť veľa zarobiť. Natrafili sme však na pani v Starej Dubnici, ktorá to pochopila. Vidí v tom zmysel a je nám veľmi nápomocná. Začíname pracovať so strihmi. Základné oblečenie chceme ozvláštniť tak, aby okrem motívov už ono samotné bolo trošku iné. Máme niekoľko ďalších nápadov. V Starej Dubnici vyrábajú a do sveta vyvážajú veci pre wakeboarding, uvažujeme teda o oblečení pre túto skupinu ľudí. Chceme napríklad spraviť pončo, v podstate dlhý župan, ktorý bude slúžiť aj ako prezliekareň. Stále sa s niečím hráme.
Kto robí návrhy vašich výrobkov?
Hlavným konceptom našej práce je propagovanie umenia prostredníctvom bežného oblečenia. Oslovujeme preto umelcov, ktorí sú nám blízki ľudsky aj svojou tvorbou, a tí vytvoria sériu motívov, ktorými potláčame naše oblečenie. Okrem nej navrhne každý z výtvarníkov jedno dielo, ktoré potom tlačíme presne tak, ako ho sám navrhol. Celé to naštartoval môj muž, výtvarník Pavol Prekop. Prvé návrhy sú lastovičky, linajky, anténa. Jeho dielom bolo vysvedčenie z 1.A, ktoré poskladal do lietadielka a tlačí sa ako lietadielko. Ďalším, kto sa podujal na spoluprácu s nami, bola naša kamarátka, výtvarníčka a šperkárka Radka Kovačiková. Najradšej spolupracujeme s ľuďmi, ktorí majú názor, neboja sa ho povedať a hovoria ho cez vizuálno. Nie je jednoduché nájsť takých ľudí, ale sú a v našom okolí je ich dosť, čo mňa osobne veľmi teší.
To je ten ďalší koncept?
Áno. Chceme poukazovať na rôzne veci v spoločnosti. Nemusia to byť len politické záležitosti, pokojne čosi obyčajné, čo nás na spoločnosti hnevá alebo teší. V tomto prípade väčšinu návrhov robí môj muž, ktorý je hlavným dizajnérom značky a je naozaj veľmi dobrý. Myslím, že umenie by malo poukazovať na veci, ktoré sa dejú, ale nedejú sa podľa nás úplne správne, hoci ich ľudia viac či menej akceptujú. Chceme trochu prispieť k tomu, aby bolo v spoločnosti lepšie. Máme aj ďalšie koncepty. Zabezpečujeme napríklad realizáciu malých reklamných sérií podľa priania zákazníka. Na základe ním poskytnutých informácií vytvárame vizuál priamo jemu na mieru.
Popri lokálnej tradícii a umeleckom prístupe sa Primát usiluje o detský uhol pohľadu. Čo to znamená?
Mám čosi po tridsiatke a zdá sa mi, že moji rovesníci sa často zaškatuľkujú v jednom spôsobe života. Idú vo vyjazdených koľajach a zabúdajú na to detské, čo v nich bolo, na hravosť a nebojácnosť. Nemusíme sa predsa brať tak vážne a môžeme aj ako dospelí v živote skúšať nové veci. Snažíme sa ľuďom vrátiť odvahu a pocit ľahkosti. Na našich workshopoch ľudia kreslia, vyrezávajú, vytvárajú niečo vlastnými rukami.
Ako reagujú? Baví ich to?
Sú šťastní. Tešia sa, že zrazu tvoria niečo vlastné, že sami dokážu obrazom niečo povedať. A to je pre nás krásne, dáva nám to energiu. Často na začiatku vôbec nečakajú, že niečo pekné vznikne, myslia si, že nevedia kresliť. Kamarátka mala s manželom výročie a vytvorila mu na poslednú chvíľu osobné tričko s rôznymi názvami. Bolo vidieť, akí boli šťastní. Obyčajné tričko, ale urobí ti veľkú radosť.
Koľkí sa Primátu venujete?
Sme dvaja s manželom. Dizajny a tlačenie robí on, zabezpečovanie výroby, riešenie zákaziek a manažovanie je moja práca. Pomáhame si vo všetkom, som ešte na materskej.
Aká si manažérka? Ako to celé riadiš?
Intuitívne. Keby videl môj spôsob manažovania človek, ktorý vie, ako biznis funguje, tak by sa zamyslel. Neviem robiť veci podľa tabuliek alebo pravidiel. Musím si vytvárať vlastný systém a to je časovo náročné. Skúšam, veľakrát pochybím, učím sa na vlastných chybách, často aj padnem, ale je to pre mňa jediná cesta. Nikdy som sa nedokázala učiť, keď mi niekto povedal, toto si prečítaj. Odkladala som to a pristupovala k tomu povrchne. Ak však sama mám vnútornú potrebu niečo robiť, viem byť zodpovedná a vytrvalá a funguje to.
S ľuďmi sa veľa rozprávaš nielen na workshopoch, ale aj na trhoch. Prečo?
Asi je to tým, že mi nejde len o propagovanie umenia, ale aj o samotnú výrobu. Ak si niekto kúpi lacné tričko, lebo nemá peniaze, chápem to. Niekedy si však neuvedomujeme, že kým my ušetríme, niekto inde stráda. Snažím sa ľudí učiť, že poctivá krajčírka má dostať toľko, koľko si vypýta, aby mohla byť spokojná so svojou prácou. Musíme sa, samozrejme, niekde stretnúť, ale ceny nikdy veľmi neznižujem. Chcem, aby sa im dobre robilo, lebo viem, že vtedy budú robiť dobre. Ľudia to so záujmom počúvajú a mám skúsenosť, že si dokonca kúpia výrobok aj preto, lebo pochopia tieto súvislosti.
Povieš nám aj niečo, čo ti nevyšlo a čo si sa na tom sama naučila?
Mali sme zákazku, ktorú sme do konca vytvorili, a pred jej odovzdaním sme obe strany zistili, že to nepôjde a od spolupráce sme odstúpili. Najskôr som sa zrútila, lebo som už počítala s peniazmi, ktoré sme mali na nej zarobiť a mali ísť na chod firmy. Aj napriek tomu, že som si stála za vytvorenou prácou, som klientke dala na výber, že buď nám zaplatí celú sumu, na ktorej sme sa dohodli, alebo nič. Ona si vybrala nič a ja som to akceptovala. Prežili sme. A neskôr som si uvedomila, že si musím stáť za svojím a vtedy to bude fungovať. Ak človek začne ustupovať, môže to byť na chvíľu dobré, niečo získa, ale do budúcna ťa kompromisy môžu priviesť niekam, kde nechceš byť. Na tejto skúsenosti som si uvedomila, že nemôžeme robiť veci len kvôli peniazom, nemala by to byť hlavná motivácia našej práce, iba jej súčasť. Hlavné je robiť niečo, o čom ste presvedčení, že má zmysel a pomôže aspoň trošku k tomu, aby sme sa tu mali lepšie.
Kto v blízkom okolí je pre teba najväčšou oporou?
Manžel. Je aj oporou, ale aj veľkým kritikom. On je výtvarník telom aj dušou, rieši vlastné veci. A robí to dlho a dobre. Ja pracujem na Primáte zhruba tri roky, takže som na začiatku a niekedy ho, podľa mňa, rozčuľujem svojimi zisteniami a nadšením a potom pádmi. Ale on je ten, ktorý ma ťahá a vďaka ktorému som prišla na túto cestu, a za to som mu veľmi vďačná. A samozrejme naši rodičia, tí nám pomáhajú najmä finančne, pretože na začiatku by to bez ich pomoci nebolo možné rozbehnúť a starajú sa nám o deti, keď sme na cestách 🙂
Na čo sa v najbližších mesiacoch tešíš?
Prihlásila som nás do Národnej ceny za dizajn 2017 a predstav si, vybrali nás do finále. Som vďačná za to, že sme to dotiahli tam, kde sme. Keď sa pozriem späť, z ničoho sme vytvorili projekt, ktorý si ľudia všímajú a berú ho vážne. Byť v Národnej cene za dizajn je potvrdením, že aj odborná verejnosť v tom vidí zmysel. Takže 27. septembra začína v Bratislave výstava a 13. októbra bude vyhlásenie výsledkov. To je vec, ktorá ma povzbudila a pohladila. V septembri budeme robiť kreatívne workshopy na výstave Trenčín – mesto módy aj na mestskom trhu Trenčín na korze. Teším sa na to. Sme odtiaľto, tak chceme robiť aj niečo tu.
Ak niekto premýšľa nad podobným projektom, čo by si mu alebo jej poradila?
Ja som pri svojich začiatkoch cítila silnú vieru, že to vyjde. Napriek tomu, že sme nemali žiadne financie ani možnosť si veľa požičať, bola som vnútorne presvedčená, že to bude fungovať. Ak má človek také presvedčenie, treba za ním ísť. Všetko sa vždy nejako utrasie, len sa treba pripraviť na to, že to trvá dlhšie. Rozbehnúť vlastný nápad väčšinou nie je rýchla vec. Sama som občas nedočkavá, ale pri firme sa učím veľkej trpezlivosti.
Ďakujem.
S Miškou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.
